Kolískou kominárov je Taliansko, kde sa prví remeselníci tohto zamerania začali objavovať v pätnástom storočí. Na Slovensko dorazili o tristo rokov neskôr. Dnes sa u nás takto živia ledva dve stovky ľudí. V žiarskom regióne sú klasickí kominári iba dvaja. Jedným z nich je Milan Toryský.
BANSKÁ ŠTIAVNICA. Zo zákona je povinné trikrát za rok čistiť komíny na pevné palivá do 50 kilowattov, no len málo ľudí to dodržuje. Napriek tomu má banskoštiavnický kominár Milan Toryský klientov, ktorí si ho objednávajú pravidelne.
Muž v čiernom
Riziko požiaru vzniká najmä vtedy, keď je v komíne množstvo sadzí, ktoré môžu vzbĺknuť. Tí, čo si ho nedajú vyčistiť odborníkom, jednoducho riskujú. „Ak sa stane poistná udalosť a nepredložia potvrdenie o prevedenej kontrole, nemusia im vyplatiť finančnú stratu," hovorí Milan Toryský. Ako ďalej vysvetlil, jeho práca nie je len o vyčistení komína. „Ide aj o kontrolu noriem, posúdenie stavu dvierok a či je v povalovej časti omietnuté všetko, čo treba," vymenoval svoje pracovné postupy.
Z domu vychádza za prácou vždy v čiernom oblečení a s čiapkou na hlave. Klasickú uniformu dopĺňa typická biela šatka na krku, ktorú si prikladá na tvár, aby sa nenadýchal sadzí. „Keď ich je ale väčšie množstvo, používam respirátor," podotkne. Na pleci nosí kefu na čistenie, no medzi náradím mu nemôžu chýbať drôty, kominársky kľúč, lampáš a zrkadlo. „Kontrolujem ním, či je zapchaný komín. Ak nie je, odráža sa v ňom svetlo. Pomocou neho zistím aj to, koľko je v ňom sadzí."
Milan Toryský pri čistení komína.
Z hĺbok prešiel do výšok
Milan Toryský pokrýva celý žiarsky región. „V tomto ročnom období mám najviac práce, no od januára už nemám čo robiť. Je to skôr sezónna robota, som na tom ako zmrzlinári," konštatuje. Keby sa podľa neho dodržiaval zákon tak, ako sa má, uživilo by sa tu aj desať kominárov. „Je nás nedostatok. Teraz síce nestíham, ale vo februári som rád, ak ma vôbec niekto zavolá," povie otvorene.
Počas jedenásťročnej praxe sa mu nestal žiadny vážnejší úraz. „Z komína ani zo strechy som, našťastie, zatiaľ nespadol," pokračuje s tým, že z hĺbok prešiel do výšok. Voľakedy totiž pracoval v bani. „Nie som vyučený kominár. Urobil som si rekvalifikáciu. Doba ma prinútila, keď som prišiel o prácu v bani," vysvetlil. Najvyšší komín, ktorý čistil, mal približne päťdesiat metrov. „Bolo to v Žarnovici, kúrila ním jedna firma."
Takto vyzerá po dobre vykonanej práci.
So šťastím to funguje
O kominárske remeslo dnes nie je veľký záujem. „Keď som šesť mesiacov chodil do Banskej Bystrice na rekvalifikáciu, mali tam posledný ročník učňov. Odvtedy som o žiadnych ďalších nepočul." Tvrdí, že vážiť si toto remeslo sa treba naučiť. „Zo začiatku som s tým mal problém. Kominári sú väčšinou celí čierni od sadzí, ale teraz už hovorím, že je to čistá špina. Nemám sa za čo hanbiť." Niekedy je vraj taký „ufúľaný", že mu nevidieť ani očné bielka.
Keď ho ľudia vidia prechádzať ulicou, chytajú sa za gombík. „Funguje to," usmieva sa. Je presvedčený o tom, že naozaj nosí šťastie. „Snažím sa rozdávať troška optimizmu, keď treba, tak povzbudiť. Ale či mám šťastie ja, neviem. To by musela povedať moja manželka," dodal so smiechom.