Fotograf Lubo Lužina zachytil to, čo sa dialo v novembri 89 v Banskej Štiavnici na niekoľkých fotografiách. Dnes tvrdí, že keby tušil, že demonštrácie v slovenských mestách zavŕši pád režimu, fotil by oveľa viac.
BANSKÁ ŠTIAVNICA. Šéf štiavnického múzea v prírode Lubo Lužina sleduje život v Banskej Štiavnici spoza objektívu fotoaparátu už dlhé roky. Bradatého chlapíka so širokými ramenami stretnete všade, kde sa niečo deje. Jeho fotografie novembrových udalostí spred dvadsiatich rokov dokumentujú atmosféru dní, keď na Námestie svätej Trojice prišli stovky Štiavničanov, aby sa pripojili k protestujúcej mase ľudí v celom Československu. On mal v tom čase dvadsaťsedem rokov a pôsobil ako banský inžinier v Rudných baniach. V 89. zažil aj zmenu v osobnom živote, jeho rodina sa rozrástla o druhé dieťa.
Ako ste atmosféru novembrových dní vnímali. Vedeli ste, že pôjde o dejinnú udalosť?
- Keby som to bol vedel, bol by som fotil poriadnejšie (úsmev). V archíve mám z tej doby približne dvadsať diapozitívov a dvadsaťpäť čiernobielych fotiek. Sústredil som sa na väčšie udalosti ako napríklad generálny štrajk. S odstupom dvadsiatich rokov ale môžem povedať, že keby sa niečo podobné dialo dnes, fotil by som oveľa viac. V tom čase som nezmyselne šetril na materiáli.
Pôsobila na vás masa ľudí?
- Pri prvej demonštrácii som mal obavy, či ľudia vôbec prídu. Keď sa ich na námestí stretlo veľké množstvo, bol som milo prekvapený. Aj keď polovica z nich prišla možno iba zo zvedavosti, svojou prítomnosťou niečo podporili. Neskôr sa dali strhnúť, pretože z tribún zaznievali väčšinou rozumné veci. Pri generálnom štrajku som sa zase bál, či zvedavci budú vytrvalí a prídu opäť.
Zaznievali z tribún aj lokálne témy?
- Najmä lokálne témy.Keďže v šesťdesiatych rokoch presťahovali okres zo Štiavnice do Žiaru, viac ako dvadsať rokov sa v meste do ničoho poriadne neinvestovalo. Chýbala tu nemocnica, pretrvával problém so zásobovaním obchodov. Alarmujúci bol aj stav historických pamiatok, volalo sa po ich obnove.
Dalo sa tušiť, ako to všetko dopadne?
- Vrelo to takmer v celej strednej a východnej Európe. Tušilo sa, že to bude niečo veľké, nebolo však jasné, či to bude veľký úspech alebo veľký prúser. Systém, ktorý u nás fungoval, to mal síce už dlhšie nahnuté, no kým sa k študentom a hercom nepridali ostatní ľudia, stále existovala možnosť, že sa to zmetie zo stola. Práve preto bolo zaujímavé sledovať, ako po skúsenostiach s prvým májom a podobnými vtákovinami naraz ľudia na námestia prichádzali sami odseba, pretože mali niečoho plné zuby.
Kedy ste vy osobne zaregistrovali, že sa niečo dôležité mení?
- Bolo to na jar alebo v lete 89. S partiou sme sa vybrali na folkový koncert v Banskej Bystrici. Nohavica tam vtedy verejne vystúpil s tým, že sa v Poľsku stretol s Krylom a ten nás všetkých pozdravuje a drží nám palce. Blížilo sa výročie Slovenského národného povstania a on to využil a povedal, že je na nás, aby sme opäť povstali. To bola v tej dobe strašná sila. Sála najskôr onemela a potom nasledoval veľký potlesk. V spoločnosti to teda kvasilo už dlhšie. Pre mňa ako pozorovateľa bolo v tejto súvislosti zaujímavé sledovať, že s tým, ako sa znižovalo riziko môcť slobodne vyjadriť svoj názor, neuveriteľne rýchlo pribúdali hrdinovia.
Čo vám najviac prekážalo na systéme, ktorý v Československu vládol?
- Asi schizofrénia každodenného života. Všetci ľudia vedeli, že to nestojí za nič, ale navonok sa všetci tvárili, aké je to super, alebo čušali a nepovedali nič. V súkromí bol potom každý múdry. Je pravda, že komunisti tú mašinériu rozbehli tak, že nebolo radno vyskakovať. Mnohí si živo pamätali aj atmosféru päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a boli takpovediac predposratí.
A čo absurdita bežného dňa?
- Nedalo sa cestovať, človek sa musel doprosovať za doložku do pasu, ďalej to boli napríklad Tuzexy, celé to jednoducho bolo choré. Systém permanentne, od rána do večera, človeka ponižoval. Nie tak, že by sa váľal v prachu na zemi, ale prostredníctvom mantinelov a obmedzení.
Čo ste si po revolúcii ako prvé skutočne vychutnali?
- Asi, že sa otvorili hranice. Aj keď som nebol v prvej nadšenej vlne, čo vymenila koruny za šilingy a hurá do Viedne na vianočné nákupy. Ja som nešiel, ale bol som blažený, že ľudia môžu ísť.
Sklamalo vás niečo v nasledujúcich rokoch?
- Možno sa tá revolučná sila dala využiť oveľa viac a inak. Možno sa niektorým ľuďom, napríklad Mečiarovi, dalo klepnúť po prstoch už v zárodku. Ale nikto vtedy nebol jasnovidec a ako sa hovorí, po vojne je každý generál (úsmev).
Novembrové momenty na fotografiách Luba Lužinu
