ŽIAR NAD HRONOM. Šéf známeho tanečného štúdia vedie kurzy pre rôzne vekové kategórie v Banskej Štiavnici a onedlho vráti život aj do tanečnej sály žiarskeho hotela Luna.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že chcete byť tanečníkom?
- Bolo to asi v desiatich rokoch, keď ma moji súrodenci vzali na tanečnú súťaž. Bolo to prostredie, ktoré malo akúsi noblesu a eleganciu. Už vtedy som vnímal, že spojenie muža a ženy a tanec vo dvojici je krásny. V časoch puberty som sa chvíľu venoval iným športom, no keď sa mi začali páčiť baby, k tancu som sa vrátil (úsmev).
Ako si spomínate na prvé súťažné úspechy?
- Ja som nezačal tancovať s predsavzatím, že budem súťažiť, aj keď nepopieram, že som súťaživý typ. To všetko prišlo prirodzene. Tréneri mali pocit, že som nadaný a tak to začalo. Zrazu som bol majster okresu, regiónu. Po troch rokoch som bol v reprezentácii a súťažil v svetovej konkurencii. Časom sa k tomu pridalo trénovanie a dnes sa môžem pochváliť majstrami Slovenska, ktorých som tanečne vychoval.
Čo všetko ste obetovali tréningu v dobe, keď ste ešte súťažili?
- Najmä čas. Ako reprezentanti Slovenska sme museli trénovať dvojfázovo, to sa nedá oklamať. Niekedy to bolo päť, šesť hodín denne, na sústredeniach aj viac. Bolo to o to náročnejšie, že v tom čase sme s partnerkou za trénermi dochádzali najprv do Martina, potom do Ostravy a napokon do Nemecka. Odmenou boli úspechy na medzinárodnej úrovni, napríklad šieste miesto na Svetových hrách alebo štrnáste miesto v svetovom rebríčku v konkurencii ďalších stoviek párov.
Aká je atmosféra veľkých medzinárodných súťaží. Zhoduje sa s tým, ako ju opisujú filmy?
- Filmy sú ďaleko od pravdy, robia ich ľudia, ktorí často netušia, ako to na súťažiach v skutočnosti vyzerá. Medzi pármi síce existuje konkurencia, no určite si nerobia naschvály. Filmy, ktoré považujem za veľmi vydarené sú Hriešny tanec a Smiem prosiť s Richardom Gereom.
Samostatnou kategóriou sú kostýmy a účesy. Je ale povinnou výbavou tanečníka aj herecké umenie?
- Máme zakódované, že tmavší človek je štíhlejší, lepšie vyzerá, preto sa tanečníčky podobne ako kulturisti natierajú špeciálnym stmavujúcim krémom. Výrazné líčenie im zase pomáha vyniknúť v často veľmi veľkých priestoroch, v ktorých sa súťaží. Divadlo k tomu tiež patrí, tanečníci totiž vnášajú do choreografie emócie. Každý tanec más voje pozadie, svoj charakter. Iné pocity zodpovedajú rumbe, sambe či passo doble.
Ako vnímate rozdiel medzi vlastnou tanečnou kariérou a prácou trénera?
- Súťaženie znamenalo sled kondičných a technických tréningov, špeciálne upravený jedálny lístok, jednoducho tvrdú športovú prípravu. Učiť tanec iných je skôr o tom, ako ich motivovať. V kurzoch pre dospelých je to jednoduché. Vládne tam príjemná atmosféra, na ľuďoch, ktorí ich navštevujú, vidno, že sa prišli zabaviť. Pri mladších, vo veku od pätnásť do dvadsať rokov, nemôžeme zabúdať na výchovu. Učíme ich ako sa správať v spoločnosti, ako byť pozornými k partnerke a podobne. Malé deti si zase vyžadujú kopec pozornosti a povzbudzovania.
Čo vás viac napĺňa? Súťažné tancovanie alebo trénerské aktivity?
- Veľmi rád sa hýbem a dávam svojmu telu zabrať. Predvádzať tanečnú šou a venovať sa len tomu pre mňa znamená relax. Učenie je navyše psychicky náročné, najmä pri malých deťoch, ktoré majú svoje vrtochy. Dospelí kurzisti mi ale investovanú energiu zväčša vrátia späť.
Hľadajú ľudia v tanečných kurzoch romantiku?
- Určite áno. Najstarším párom, ktorý som učil, boli sedemdesiatroční dôchodcovia. Partnerka mala dokonca vymenený panvový kĺb, napriek tomu si našli čas na tanec. Rád sledujem, keď sa stretnú mladé a staršie páry. Tí mladí nie a nie sa naučiť valčík, a tým starším to ide nádherne, pretože za tie roky majú natancované kilometre.
Mnohí ľudia si vás spájajú najmä s druhou sériou televíznej šou Let's dance. Ako si na ňu spomínate?
- Veľmi ma potešilo, keď ma organizátori tejto súťaže oslovili. S Martou Sládečkovou sme si hneď od začiatku povahovo sadli. Vnímal som ju ako v pohode pani, ktorá sa chce naučiť tancovať. Tak som ju učil a spolu sme si to užívali. Mala v sebe obrovskú energiu a bavilo ju to. To bolo asi najdôležitejšie. Z hodnotení poroty ma povzbudilo najmä keď nás označili za najvýraznejšie sa zlepšujúci pár.
Ktorý tanec máte najradšej?
- Ja sa venujem najmä latinskoamerickým tancom. Ich podstatou je dostať sa čo najbližšie k žene. Je to o zvádzaní a o dotykoch. Myslím si, že chlapi, ktorí latino netancujú, o veľa prichádzajú. Všetko sú to veľmi zmyselné tance.
Niektorí muži sa hanbia tancovať. Čo v prípade takýchto zábran?
- Moje odporučenie znie: Treba prísť na prvú hodinu. Keď vidia, že ani susedovi to nejde hneď od začiatku, stres a hanblivosť z nich opadne. Je ale pravda, že mužov väčšinou na kurz dovedú manželky alebo priateľky. Ženy totiž nerady na plese sedia, kým sa ich polovičky bavia o biznise niekde pri bare.
Vedia Slováci tancovať?
- Sú jednoznačne temperamentní, majú rytmus, to im nemožno uprieť. No nedá sa to porovnať s Nemcami, ktorí sa pri prvých tónoch postavia a všetci idú tancovať, kým je ešte na parkete miesto. Slovák je iný, on čaká, kedy sa sála zaplní, aby sa stratil v dave.
Máte nejaký tanečný sen, ktorý by ste si chceli splniť?
- S priateľkou by sme chceli navštíviť Kubu a pobudnúť tam niekoľko týždňov, aby sme mali čas aj na tancovanie a vnímanie atmosféry tamojších rytmov.
