znamená sen.
ŽIAR NAD HRONOM. Ingrid Ondrejičková Soboslayová vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení odbor reštaurovanie maľby, papiera a textilu. Talentovaná Žiarčanka má za sebou niekoľko úspechov. Medzi najvýraznejšie patrí návrh sošky Zlatého gunára či návrh a realizácia Maskota darčekových predmetov pre Svetovú výstavu mačiek na Slovensku v roku 2007. V Mestskom kultúrnom centre v Žiari nad Hronom otvorila výstavu svojich obrazov maľovaných na hodváb a papier, ktorá potrvá do 22. januára.
Táto výstava je vašou prvou po dlhšej pauze spôsobenej materskou dovolenkou. Ako vznikali obrazy, ktoré tu máme možnosť vidieť?
- Sú výberom prác, ktoré som tvorila od vlaňajšieho novembra. Väčšinou som ich robila počas víkendov, lebo v týždni pracujem s deťmi a pomedzi to študujem v Brne arteterapiu. Často žartujem, že keby som nemaľovala, asi by som tu už nebola. V podstate je to také moje uvoľňovanie sa.
Vystavované diela sú aj na predaj?
- Niektoré sú vypožičané od majiteľov, ktorí si ich už kúpili. Označili sme ich ako súkromnú zbierku. Sú tu aj také, ktoré sa ešte dajú získať. Niektoré však predať nedokážem, pretože k nim mám silný vzťah. Odrážajú sa v nich napríklad moje vnútorné bolesti.
Dá sa podľa vás umením uživiť?
- Neviem, nikdy som to neskúšala. Robím to popri mojom stálom zamestnaní.
Čo je pre vás inšpiráciou?
- Môj vnútorný svet. Keď na obývačke zavriem dvere, vezmem do rúk farby a dám si na seba biely župan. Potom je celý zababraný od farieb, z čoho je môj muž zhrozený. Je to však rituál, ktorého sa nemôžem vzdať. Vtedy zo mňa všetko vylezie. Často sa čudujem, čo všetko tam je.
Ktorý materiál je vám najbližší?
- Momentálne experimentujem s hodvábom, mám rada textil. Ale v podstate je pre mňa najdôležitejšia maľba, ktorej dominujú farby. Musím pracovať najmä s nimi.
Študovali ste na Vysokej škole výtvarných umení. Je všeobecne známe, že dostať sa tam je dosť náročné. Ako to bolo s vami?
- Na reštaurovanie maľby berú každý rok len troch ľudí. Ja som sa tam dostala na tretí pokus.
Kde všade ste zužitkovali svoje reštaurátorské schopnosti?
- Napríklad v Štítniku na východnom Slovensku som v kostole reštaurovala jeden veľký epitaf.
Momentálne sa tejto profesii nevenujete. Prečo?
- Nakoniec som prišla na to, že to nie je moja parketa. Pracuje sa tam s veľkým množstvom chemikálií. Spôsobuje to zdravotné problémy, ktoré sa dostavili aj u mňa. Uvedomila som si, že ak chcem mať dieťa, jednoducho s tým musím skončiť.
A čo reštaurovanie papiera. Aj to je zdraviu škodlivé?
- Papier je v pohode, ale pri práci s ním si človek zanesie do tela plesne.
Ako stíhate rodinu, prácu, umenie a ešte aj štúdium v Brne?
- Musím si dobre zorganizovať čas. Som rada, že počas roka vzniklo aspoň to, čo je na tejto výstave.
Koľko času venujete jednému obrazu?
- Musím to stihnúť za jeden víkend. Keď s niečím začnem, aj to dokončím. Nedokážem ísť spať skôr, ako to bude hotové. Potom síce cítim fyzickú únavu, no zároveň aj psychické uvoľnenie.
