ŽIAR NAD HRONOM. S dvojicou, ktorú tvorí žiarsky policajt Peter Hanus (22) a jeho o rok mladšia priateľka Katarína Mičíková, sme sa stretli viac ako mesiac po udalosti. Rozprávať o záchrane ľudského života, na ktorej sa obaja podieľali, najskôr nechceli, no napokon v tom videli možnosť, ako všetkým odkázať, že žiť sa oplatí.
Na most ju priviedol pocit samoty
„Vracal som sa z práce, priateľka bola v aute so mnou, keď som si všimol, že na moste ponad Hron stojí za zábradlím dievča," spomína na chvíľu, keď nešťastnú mladú ženu uvideli po prvýkrát. Bez rozmýšľania, automaticky, otočil auto a zaparkoval ho neďaleko odtiaľ.
„Vystúpili sme a pomaly sa k nej približovali so slovami: „Stalo sa niečo?" Keď sme k nej pristúpili, chytil som ju za rameno a za stáleho rozhovoru sa nám ju s Katkou podarilo vytiahnuť spoza zábradlia späť na chodník," opisuje dramatickú situáciu. Dvadsaťročné nešťastné dievča im porozprávalo o problémoch, ktoré ju na most priviedli. Tvrdila, že nemá chlapca a ani žiadnych priateľov. „Vraj na ňu všetci kašlú. Cítila sa sama. V tej chvíli si myslela, že život nemá žiadny zmysel," reprodukuje jej slová Peter.
Pomohla osobná skúsenosť
V tej chvíli pomohli najmä Katkine povzbudzujúce vety. Tá sa ju snažila presvedčiť, že svet okolo nemožno vidieť len v čiernych farbách a že východisko vždy existuje. „Čerpala som z osobnej skúsenosti, tiež som si totiž prežila obdobie, keď som dosť trpela. Hovorila som jej, že trápiť sa neoplatí a už vôbec nie kvôli chalanovi. A keď okolie uvidí, že ona sama je spokojná s tým, čo má, určite získa viac priateľov," spomenie len niektoré z myšlienok, ktorými sa mladej Žiarčanke snažila vrátiť nádej. Vtedy sa jej zdalo, že je s nervami v koncoch a nevládze ani stáť. Z obavy, že svoj pokus bude chcieť neskôr zopakovať, si od nej hneď na mieste vypýtali mailovú adresu a telefón a zaviezli ju domov. Odvtedy sa už viackrát stretli a sú radi, že depresia pominula a že sa jej darí. „Je na tom oveľa lepšie. Stále sa smeje," hodnotia obaja stav svojej novej kamarátky, s ktorou si povahovo sadli. Veria, že o nič podobné sa už nepokúsi.
Najskôr pomáha, až potom odpadáva
S odstupom niekoľkých týždňov sú presvedčení, že pri podobnej situácii by opäť reagovali rovnako. „Nie je to žiadne hrdinstvo, ale prirodzená vec, mal by tak konať každý," myslí si Katarína, ktorá pracuje v stávkovej kancelárii, aj ako servírka a denne komunikuje s rôznymi charakterovými typmi. Priatelia ju okrem toho vnímajú ako bútľavú vŕbu, ktorej sa môžu zdôveriť. Pochádza z veľkej rodiny a za sebou má už viacero skúseností s pomocou ľuďom v núdzi. „Ošetrila som ranu otcovi, ktorý sa porezal na črepoch, spoločne s ďalšími som vyťahovala ranených z havarovaného auta. Krvi sa síce bojím, ale odpadávam až potom, ako pomôžem," povie s úsmevom.
Ktosi zavolal hliadku, sám však nezastal
Peter pôsobí na žiarskom obvodnom oddelení. Kým k hádkam a sporom medzi manželmi či susedmi ho s kolegami volajú takmer každý deň, k pokusom o samovraždu len zriedkavo. „Viete, neurobil som to, pretože to mám v popise práce, ale jednoducho preto, že si vážim ľudský život. Rozhodne, to nie je hrdinstvo," súhlasí so svojou priateľkou.
O tom, či sa zachovali hrdinsky, alebo išlo o prirodzenú reakciu v krízovej situácii možno diskutovať. Pravdou ale ostáva, že v čase, keď nešťastná žena stála za zábradlím a chystala sa skočiť, ktosi zavolal policajnú hliadku. Sám sa však o jej záchranu nepokúsil.
