."
KREMNICA. Tento rok sa do Literárneho Zvolena prihlásilo do kategórie próza 40 autorov. Víťazkou sa stala Kremničanka Katka Schmidtová. Porotu, ktorej predsedal spisovateľ Peter Jaroš, zaujala poviedkou Jablká.
„Je to príbeh o ľuďoch žijúcich na pokraji spoločnosti. Majú síce svoju strechu nad hlavou, ale musia sa zaobísť bez vody či elektriny," povedala. Takéto typy ju zaujímajú najmä preto, že mnohí z nich sa v ťažkej situácii neocitli vlastnou vinou. „Rozvíjam tam príbeh jednej mladej ženy, ktorá sa medzi nich dostala. Určitú dobu s nimi žila a potom ju vyhodili. Jednoducho sa im zunovala," stručne priblížila dej poviedky, ktorá sa zakladá na skutočnom príbehu.
Musí mať zimomriavky
Literárny Zvolen vyhrala už tretíkrát. Cenu získala v rokoch 2003, 2006 a 2009. Vždy jej ju odovzdával spisovateľ Peter Jaroš, ktorého považuje aj za svojho priateľa. Zároveň je jej veľkým vzorom a autoritou. „Povzbudzuje ma, aby som už konečne vydala vlastnú knihu," smeje sa.
Tvorbu má rozdelenú na dva tematické okruhy. Jeden sa odohráva v prostredí bežného života, druhý na psychiatrii. „Ak mám spolu dajme tomu 40 poviedok, nedokážem ich skĺbiť do jednej knihy. Ide totiž o diametrálne rozdielne témy," tvrdí. Podľa nej je však len otázkou času, kedy sa odhodlá, aby v každej z týchto častí niečo dotvorila a potom to vydala v dvoch knihách. Ponuku od jedného z vydavateľstiev už v minulosti dostala. „Bolo to na základe víťazstva v súťaži. Som k sebe ale dosť kritická a nepustím von nič, čo so mnou nezamáva. Musím mať zo svojich poviedok zimomriavky," povie a prízvukuje, že si nedovolí vydať niečo, čo sa jej zdá byť lacné a „happyendové". Jednoducho píše úplne inak ako mnohé slovenské autorky. „Ak čítam knihu, ktorej obsah o tri dni zabudnem, nemá pre mňa žiadnu výpovednú hodnotu. K tomu by som sa nikdy dopracovať nechcela."
Magický realizmus
Prózu začala písať pred niekoľkými rokmi na priateľkin podnet. Tá ju nahovorila, aby sa zapojila do literárnej súťaže, ktorú vyhlásil jeden zo slovenských mesačníkov. „Mala som na to dva dni. Večer o deviatej som si k tomu sadla a o tretej ráno bola poviedka napísaná." Získala vtedy druhé miesto, čo ju povzbudilo a zároveň naštartovalo do ďalšej tvorby. „Samozrejme, tie prvé veci, ktoré som napísala, boli také ako všetko, čo je prvé," pokračuje. Vzápätí vysvetľuje, že v jej poviedkach rezonuje magický realizmus. „Možno som sa trošku inšpirovala Márquezom, ktorý patrí medzi mojich obľúbencov."
Vo svojej tvorbe čerpá vždy z udalostí, ktoré sa naozaj stali. „Nepotrebujem si vymýšľať," podotkla. Všetky postavy majú, samozrejme, zmenené mená. Okrem toho neudáva ani miesto, kde sa príbeh odohral. „Väčšina z nich sa stala v tunajšom regióne. V mnohých prípadoch som vychádzala aj zo svojej viacročnej novinárskej praxe, keď som mala možnosť spoznať množstvo zaujímavých ľudí," povedala.
Katka si myslí, že keby Kremničania poznali jej tvorbu, určite by sa v nej mnohí spoznali. „Musím však povedať, že ich neodsudzujem, neohováram, neosočujem. Ani nementorujem, na to nemám právo. Veď človek nikdy nevie, kedy a kde sa sám ocitne a ako by z bezvýchodiskových situácií vyplával."
Čistá robota
Vo svojich prácach sa vyhýba siahodlhým opisom. „Na malom priestore sa snažím plasticky vyjadriť celý dej," hovorí s tým, že ak poviedka po troch vetách čitateľa nechytí, je nanič. „Preto chcem okamžite upútať. Snažím sa písať dynamické dialógy verne charakterizujúce osoby, ktoré v deji vystupujú."
Jednotlivé poviedky jej dosť dlho rezonujú vo vnútri. Niekedy nad nimi rozmýšľa mesiac, dva. „Samotné písanie je už len čistá robota, lebo viem, o čom to bude. Je to asi ako strom, keď na jar začne pučať a plody má až na jeseň," hovorí.
Hoci sú jej poviedky ťažké, veľmi ľahko a rýchlo sa čítajú. Ako sama hovorí, snaží sa ich vždy dobre vypointovať. „Keď píšem, často som veľmi prekvapená, kam ma to až dovedie a čudujem sa, ako som to urobila," poukazuje na to ako ju vlastné dielo dokáže vtiahnuť do deja.
Medzi svojimi poviedkami má aj také, ktoré nikto okrem nej nečítal. Je to akási trinásta komnata. „Nerada ich čítam, ale viem, že sa k nim budem musieť vrátiť a ešte na nich popracovať. Sú to osobné veci, ktoré musím zo seba dostať, aby som sa oslobodila." Myslí si, že nie sú zle napísané, ale momentálne sa pred čitateľmi nepotrebuje vyzliecť.
Profil autorky
Katarína Schmidtová sa narodila 16. septembra 1951 vo Zvolene. Žije v Kremnici, kde vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva. Sedemnásť rokov bola zamestnaná vo výtvarnej oblasti, no potom začala pracovať ako novinárka. Pôsobila v regionálnych týždenníkoch Žiara, zvolenský Žurnál a neskôr v celoslovenskom denníku SME. Poviedky inšpirované skutočnými ľuďmi začala písať v roku 2003. Odvtedy s mnohými získala viaceré ocenenia. Bola finalistkou literárnej súťaže Poviedka a v októbri tohto roka získala už tretie víťazstvo v súťaži Literárny Zvolen. Je vydatá a má jednu dcéru.
