Futbalová rozhodkyňa Karina Pavlíková je momentálne jediná žena, ktorá píska zápasy na trávnikoch žiarskeho regiónu. Hráči a prevažne mužské divácke osadenstvo ju rešpektujú, no už sa stretla aj s poznámkami typu: „Žena nepatrí na ihrisko, ale do kuchyne."
STARÁ KREMNIČKA. Pri pohľade na Karinu (21) by málokoho napadlo, že počas futbalovej sezóny behá s píšťalkou v ruke po trávnikoch klubov okresnej súťaže. „Pochádzam zo športovej rodiny. Otec bol futbalista, neskôr robil dlhé roky trénera. Práve vtedy sa to u mňa začalo, chodievala som s ním na ihrisko," hovorí o tom, ako sa dostala k športu, v ktorom dominujú muži.
Otec sa potešil
Ako dievčatko hrávala futbal za Starú Kremničku v žiackej súťaži. „Okrem mňa bola v inak chlapčenskom tíme ešte jedna moja kamarátka. Keď som však trochu vyrástla, skončila som," spomína na svoju hráčsku kariéru. Hoci v Žiari v tom čase fungoval aj ženský futbal, ambíciu hrať v tomto družstve nikdy nemala. „Mala som problémy s kolenom, takže som na to ani nepomyslela," vysvetľuje. O najpopulárnejší šport sa však zaujímala aj naďalej. Pravidelne sledovala športové strany novín, pričom jedného dňa jej do očí „udrel" oznam v týždenníku MY o konkurze na rozhodcov. „Bolo tam napísané, že uvítajú aj ženské záujemkyne. Vtedy som si povedala, že to vyskúšam," spomenie svoje rozhodnutie spred piatich rokov. „Keď som to povedala môjmu otcovi, od radosti mu žiarili oči," usmieva sa.
Niektorí sú drsní
Rozhodcovia sú medzi fanúšikmi dosť neobľúbení. Karina píska okresnú súťaž, v ktorej hrajú napríklad Lovča, Tekovská Breznica, Banská Belá či Krahule.
„Zo začiatku to bolo ťažké," hovorí s tým, že na prvý zápas nastupovala so strachom. „Je to aj o zodpovednosti, veď rozhodca musí vyniesť verdikt behom dvoch sekúnd," poukáže na skutočnosť, ktorá jej ako nováčikovi spôsobovala mierny stres. „Diváci na tribúne aj hráči si už na mňa zvykli. Sú zlatí. Samozrejme, občas si neodpustia „vtipné" poznámky, ale je to v norme," nesťažuje sa na fanúšikov. Vzápätí však priznáva, že bez vulgarizmov sa to nezaobíde. „Niektorí sú fakt drsní a vôbec neberú ohľad na to, že som žena. Snažím sa to ignorovať, jednoducho si to nepripúšťam. Mohlo by sa to totiž odzrkadliť na mojom výkone a rozhodca predsa nemôže byť rozhádzaný. Vlastne to beriem jedným uchom dnu, druhým von," prezradí svoju stratégiu.
Takto Karinu vídať na futbalových ihriskách.
Chcel ju udrieť
Najväčší adrenalín na ihrisku zažila počas zápasu, keď sa pri nej objavil hráč, ktorý ju chcel udrieť. „Stála som tam a čakala, ako to celé dopadne. Nebolo mi všetko jedno," opisuje vyhrotenú situáciu. Nakoniec to však skončilo bez ujmy. „Spoluhráči mu zadržali ruku so slovami, aby nebláznil," pokračovala s tým, že futbalistu nahnevalo rozhodnutie hlavného rozhodcu, ktorému povedala, že jej vulgárne nadával. „Dal mu za to kartu. To sa mu, samozrejme, nepáčilo," vracia sa k napínavému zápasu, ktorého súčasťou bola ako čiarová rozhodkyňa.
Karina tvrdí, že vždy sa snaží posudzovať maximálne objektívne. „Aj keď sa hráči niekedy cítia ukrivdení, na svojom verdikte trvám. Jednoducho neustúpim. Ak by sa tak stalo, bola by to pre mňa zlá vizitka. Situáciu predsa nemôžem posúdiť pod tlakom hráčov."
S chlapmi drží krok
Ako futbalisti, tak aj rozhodcovia majú ambíciu dostať sa čo najvyššie. Karina nie je výnimkou a netají, že by raz chcela pískať v ligovej súťaži.
„Každý človek má chuť posúvať sa ďalej. Samozrejme, aj ja by som chcela ísť čo najďalej," zahľadí sa do budúcnosti. „Uvidíme, či mi to dovolí môj zdravotný stav," vráti sa do reality. Zároveň pripomenie, že musí dbať aj na kondíciu. Tú musia rozhodcovia raz ročne dokazovať v rámci testov. „V danom limite musíme napríklad odbehnúť stanovené kilometre," hovorí o jednej z podmienok. „Musím držať krok so svojimi mužskými kolegami. Samozrejme, sú aj takí, ktorí vynikajú, to sa im musí nechať. Ja sa však snažím, najmä teraz v zime, na svojej fyzičke popracovať," hovorí s tým, že futbaloví arbitri musia raz za rok robiť aj vedomostné testy, ktoré sa týkajú pravidiel.
Povinná výbava
Na zápas nastupuje v čiernom rozhodcovskom drese, kraťasoch a štucniach. Na nohách má kopačky, v jednej ruke zástavky, v druhej mincu. Z jednej strany je na nej vyrazená lopta, z druhej ihrisko. Do povinnej výbavy patrí aj zápisník, pero, žltá a červená karta. Samozrejme, nechýba píšťalka. „Keby som na jednu z týchto vecí zabudla, bola by to pohroma," smeje sa momentálne jediná ženská futbalová rozhodkyňa v žiarskom regióne. Pozná však ďalšie tri, ktoré predtým takisto pískali.
„Viem, že jedna kolegyňa má prestávku. Ďalšia išla za prácou do Talianska, takže teraz aktívne nerozhoduje a tretia je na materskej dovolenke," vysvetľuje. „Medzi toľkými chlapmi som zostala už len ja," uzatvára dobre naladená arbiterka.
