Svetová šampiónka v karate Mária Janíčková siahla na najcennejšiu medailu už trikrát. Vo svojom majstrovstve by sa chcela naďalej zdokonaľovať, no momentálne si dáva od bojového umenia pauzu. Tvrdí, že stratila motiváciu.
NOVÁ BAŇA. Titul majsterky sveta v karate získala Mária Janíčková (19) ako juniorka. Nevybojovala ho však zápasením, ale predvádzacími technikami. „Súťažila som v triu, teda v družstve. Zlatú medailu som získala spolu s Frederikou Hrnčiarovou a Viktóriou Šályovou," spomenula kolegyne z novobanského klubu karatistov. Individuálne získala na šampionáte aj striebro a bronz.
Individuálne získala Mária na svetovom šampionáte aj striebro a bronz.
Dôležitý je synchrón
Správny názov predvádzacích techník je kata. Ide o určenú zostavu, pri ktorej si karatista nemôže nič vymýšľať. „Používajú sa pri tom obranné aj útočné techniky. Vlastne je to boj proti pomyselnému súperovi," vysvetľuje. Zostava trvá necelé dve minúty, no celkový efekt si vyžaduje hodiny tréningu. „Najskôr robíme pôdorys. To znamená, že všetky pohyby skúšame bez dynamiky, voľne. Všetko robíme naraz, na súťaži totiž musí byť dodržaný synchrón," povedala.
Na svetový šampionát cestovala už trikrát. „V rokoch 2006, 2007 a 2008. Vždy sa to konalo v Taliansku. Prvýkrát som zvíťazila v duách s Viktóriou. Neskôr sa k nám pridala už aj Frederika a ďalšie dva razy sme vyhrali v družstve."
Víťazstvá sú pre ňu zadosťučinením. Zvlášť preto, že mala obdobia, keď sa jej nedarilo. „Zvykla som obsadiť štvrté, piate, šieste miesto. Zlom nastal v lete 2006. Fakt sme na sebe makali, čo sa prejavilo aj na svetovom šampionáte," spomenie prvý medzinárodný úspech. Zároveň poukáže na to, že stáť na najvyššom stupienku víťazov za zvukov slovenskej hymny je super pocit.
S Viktóriou Šályovou.
Zdĺhavé páskovanie
Kedysi skúšala aj zápasenie, no priamy súboj so súpermi ju príliš neoslovil. „Bála som sa o svoje zuby," hovorí so smiechom. „Človek je síce vybavený chráničmi a pritvrdé údery sú trestné, ale čo z toho, keď je už neskoro," pokračuje. „Jednoducho vidím na tých zápasníkoch, že to nie je len tak. Naozaj tam ide aj o silu, pri ktorej súper schytá modriny," tvrdí. Keby však v bežnom živote prišlo na „lámanie chleba", obrániť by sa vedela. „Zatiaľ som si to však nemala ako overiť. Nič také sa mi nestalo," podotkne. Zároveň priznáva, že práve v sebaobrane by sa chcela ešte viac zdokonaliť. „Aby som útočníka mohla spacifikovať jediným chmatom," upresní. Ak by vraj existoval klub špecializovaný týmto smerom, rada by ho navštevovala. „Je to niečo, čo ma naozaj láka," podotkne.
Mária je držiteľkou čierneho pásu, dosiahla stupeň prvého danu. „Najvyšší je desiaty. Postupnosť páskovania je ale zdĺhavá. Na skúšku k získaniu druhého danu sa napríklad čaká dva roky, na tretí tri a na štvrtý štyri," vysvetľuje s tým, že najväčší majstri majú červený opasok, ktorý získali s desiatym danom.
Majsterky sveta.
Rešpekt pred trénerom
Hoci ju karate stále baví, už niekoľko mesiacov sa mu nevenuje. Stratila totiž motiváciu. „Zostala som na jednom bode a nikam som sa už neposúvala," povie otvorene. Má však vyhliadnutý klub, v ktorom by sa chcela vypracovať vyššie a verí, že sa doň dostane. „Som juniorská majsterka sveta, no chcela by som dosiahnuť viac a ísť ešte ďalej," netají svoj cieľ.
Tvrdí, že na strate motivácie má svoj podiel aj duchovno, ktoré sa počas tréningov karate z telocvične vytratilo. „Keď sme tam vošli, uklonili sme sa. Terajšie deti však nemajú žiadnu disciplínu. Keď som ako päťročná začínala, bolo to o niečom inom. Pred trénerom sme mali rešpekt." Jedným z nich bol Drahomír Ditte, ktorý jej pomohol zdokonaliť sa najmä v technike a dynamike. Vďaka nemu vybojovala na juniorskom šampionáte svoje prvé zlato. V ostatnom období ju však trénoval aj Ján Šály.
Po vybojovaní striebra.
Cíti v sebe pokoj
Napriek polročnej pauze Mária verí, že po návrate by výpadok necítila. „Do predchádzajúcej formy by som sa dostala rýchlo. Robila som to dosť dlho na to, aby som niečo zabudla," myslí si. „Jasné, že najskôr by sa prejavili svalové horúčky, ale to je to najmenej," hovorí.
Karate jej dalo sebadisciplínu a vzalo veľa času. Ten však bez problémov obetovala dvojfázovým tréningom. „Neviem, či použijem to správne slovo, ale myslím, že ma vychovalo. Cítim v sebe vyrovnanosť a pokoj. Pre mňa to skrátka nie je šport, ale bojové umenie." Všetko to, čím ju obohatilo, možno raz využije aj vo svojej budúcej profesii. Mária má totiž ambíciu stať sa policajtkou. Medzi mužmi zákona by sa určite nestratila.
