Brankárka ženskej hokejovej reprezentácie Slovenska, Monika Kvaková, začínala na žiarskom ľade. Už vtedy si tréneri všimli, že má talent. Neskôr chvíľu chytala za Zvolen, odtiaľ odišla do bratislavského Slovana. Momentálne nás reprezentuje na olympiáde vo Vancouveri.
ŽIAR NAD HRONOM. Ťažké začiatky, ktorými si Monika Kvaková (21) musela prejsť, jej stáli za to. Olympiáda je vrcholom každého športovca a ona si ho teraz môže vychutnať plnými dúškami. Napriek tomu, že prvý zápas s Kanadou Slovenky vysoko prehrali.
Čo pre vás znamená účasť na zimnej olympiáde?
- Vždy, keď som bola na reprezentačnom sústredení uvedomovala som si, že hrám za krajinu, v ktorej som sa narodila. Je to veľká pocta pre každého športovca. Na olympiáde nereprezentujem len Slovensko, ale aj seba. Tie roky driny, odriekania dovoleniek a večerov s priateľmi stáli proste za to byť tu. Viem, že vo Vancouveri musíme podať nie sto, ale 200-percentný výkon, aby sme niečo dokázali. Je mi cťou mať na hrudi slovenský znak a reprezentovať Slovensko a zároveň aj Žiar na zimných olympijských hrách.
Ako vidíte šance vášho tímu v konkurencii ostatných?
- Nie každý na Slovensku pozná ženský hokej a nie každý vie, že u nás ženský hokej existuje. Na olympiáde hráme s krajinami, ktoré ním žijú. Dievčatá ho začínajú hrať v útlom veku a sú podporované rodinami, klubmi i sponzormi. My ako ženský tím sme momentálne v IIHF rankingu na 15. mieste. Vďaka tomu, že sme postúpili na OH sme sa posunuli zo 17. pozície.
Vaše prognózy sú skromné.
- Na olympiáde hráme proti tímom, ktoré sú v rankingu na prvých miestach. Majú odohrané nespočetné množstvo kvalitných zápasov. O nás sa dá povedať, že to začíname len ochutnávať. Budeme sa snažiť hrať čo najlepšie a ukázať, že to, že sme tu, sme si zaslúžili. Pokúsime sa aj prekvapiť, no musíme si uvedomiť, že tieto tímy sú zatiaľ hokejovo niekde inde. Aj keď motyka môže vystreliť (smiech).
Koho favorizujete na víťazstvo?
- Osobne si myslím, že víťazom bude družstvo Kanady. Zázraky sa síce stávajú, no Kanaďanky si podľa mňa nechajú ujsť pomedzi prsty možnosť vyhrať olympiádu na domácej pôde.
Vráťme sa k vašim začiatkom. Ako ste sa k hokeju vlastne dostali?
- Hrávala som ho s kamarátmi na dvore pod oknami. Vždy som bola v bráne. Neviem prečo, ale bavilo ma to. Možno som už v tom veku chcela dokázať, že aj dievča vie vychytať chalana (smiech). Keď som chodila do základnej, organizoval sa hokejový turnaj medzi školami. Chytala som na ňom za „jednotku", teda Základnú školu na Ulici Dr. Janského. Tam sa ma opýtali, či by som nechcela ísť hrať skutočný ľadový hokej. Okrem kamarátov ma k hokeju priviedli aj tréneri Peter Šoltés a Peter Uhrovič, ktorým by som chcela poďakovať, že mi dali možnosť postaviť sa do brány a našli vo mne lásku k hokeju. Ďakujem im aj za niekedy tvrdé tréningy, ktoré mi pomohli dostať sa až na olympiádu.
Hokej je tvrdá hra, cítiť to aj v ženských zápasoch?
- Máme upravené pravidlá. Ženy nemôžu hrať do tela, pískajú sa aj bodíčeky (bodychecking). Skôr dôjde v zápase k slovnej výmene ako k fyzickému napádaniu. Dievčatá majú povinné košíky na prilbách. Veď ženu bez zubov a s monoklom by nechcel nikto vidieť.
Úspešné zásahy. Puk do brány sa cez ňu ľahko nedostane.
Ste na poste brankárky, čiže často obstreľovaná. Mali ste už nejaký nepríjemný úraz?
- Musím si zaklopať, ale zatiaľ žiadny vážnejší som nemala. Len zopár modrín, ale výstroj sa mi zatiaľ snaží pomáhať ako môže.
Nikdy vás to neťahalo do útoku či obrany?
- V minulosti, keď som hrávala vonku, na dvore, ma to ťahalo do útoku. Na ľade som chcela byť vždy brankárkou. Teraz si to kompenzujem tým, že keď máme ženský hokejbalový turnaj, som v útoku.
Čo považujete za zatiaľ váš najväčší športový úspech?
- Jednoznačne účasť na olympiáde vo Vancouveri.
Žiarski spoluhráči ju vnímali ako diamant
O hokejových začiatkoch Moniky Kvakovej vedia najviac rozprávať jej prví tréneri, Peter Uhrovič a Peter Šoltés. Hovoria o nej ako o introvertke, ktorá na sebe vždy tvrdo pracovala. Dodnes sú s ňou v kontakte a na svoju odchovankyňu sú patrične hrdí.
Tajné tréningy
Monika sa k hokeju dostala cez kamarátov. „Chcela s nimi hrávať. Hokej a dievča však bola v tom čase ešte stále neobvyklá kombinácia," hovorí jeden z trénerskej dvojice Peter Uhrovič.
„Na tréningy chodievala tajne. Rodičia s jej výberom obľúbeného športu nesúhlasili. Báli sa najmä zranení," pokračuje ďalší z trénerov Peter Šoltés. „Dokonca si z vlastného vreckového platila členské," podotkol. „Neskôr, keď sa dostala do Zvolena a uvedomili si, že je naozaj talentovaná, začali ju podporovať už aj oni."
Jediné dievča v žiarskom tíme. Monika medzi spoluhráčmi a trénermi v Žiari.
Výborná kondícia
Tým, že hokej mala zakázaný, sa ešte viac snažila. „Nemuseli sme ju do ničoho nútiť. Jednoducho chcela hrať, stačilo jej vytvoriť minimálne podmienky," hovoria tréneri. Monika ako jediné dievča v kolektíve vraj nikdy nevyžadovala extra starostlivosť. „Vždy bola skromná, introvertka. Na tréningoch sme jej dávali zabrať rovnako ako chalanom. Čo sa týka prípravy na suchu, v testoch pravidelne končievala v prvej päťke. Bola výborne fyzicky pripravená, nepotrebovala žiadne privilégiá," poukazujú obidvaja na Monikinu kondíciu.
Odjakživa ju to ťahalo do brány. „Brankár je jednoducho diagnóza. V každom tíme je posvätný a keďže ním bola Monča, chalani si ju chránili ešte viac. Brali ju ako diamant."
Žiadny nováčik
Dievčatá do pätnásť rokov hrávajú v jednom tíme s chlapcami, potom sa musia odčleniť. „Najbližší ženský hokejový klub je vo Zvolene, kde odišla aj Monika. Neskôr išla na vysokú školu do Bratislavy a začala hrať za Slovan. Od pätnástich rokov nechýba ani v reprezentácii Slovenska. Nie je tam teda žiadnym nováčikom," pripomenú jej účasť na turnajoch v národnom drese. To, že ich odchovankyňa háji naše farby aj na zimnej olympiáde, ich napĺňa hrdosťou. „To sa v Žiari tak skoro už asi nikomu nepodarí. Aj keď po jej odchode do Zvolena sme už za jej vývoj tak nezodpovedali." Tvrdia, že za to, čo dosiahla, môže vďačiť najmä sama sebe. „Je veľmi húževnatá. Keby len o trošku menej chcela, alebo bola len o trošku menej talentovaná, nepresadila by sa a o Monike Kvakovej by sme nikdy nepočuli," uzavreli.
