Irán má povesť krajiny nepriateľskej k cudzincom. Napriek tomu sa stal cestovateľským cieľom Žiarčana Radoslava Findríka a jeho troch kamarátov. „Obraz nebezpečnej krajiny plnej hrdlorezov a fanatikov sme nevideli. Možno sme sa zle pozerali. A možno až príliš dobre," zhodnotil dojmy z exotickej Perzie.
ŽIAR NAD HRONOM. Nápad ísť do Iránu sa u Radoslava Findríka zrodil s plánom vystúpiť na jeho najvyššiu horu nazývanú Damavand (5671 m). Na Perzii ho však lákala aj predstava, že ju precestuje krížom krážom a na vlastné oči uvidí Persepolis, jednu z najznámejších archeologických lokalít.
Priateľskí Peržania sa chceli fotiť
Trojtýždňovej výprave, ktorú štyria Slováci absolvovali vlani, predchádzali klasické vybavovačky. „Kúpa leteniek a žiadosť o víza na iránskej ambasáde sídliacej vo Viedni," spomenul žiarsky cestovateľ dva základné kroky. Víza nakoniec dostali len pár dní pred odletom.
Smer Irán nabrali z pražského letiska Ruzyň. Nasledoval prestup v Moskve a potom pristátie v cieli. „Na prvý pohľad ide o drsnú krajinu, no bežná kriminalita tam neexistuje. Keďže za rôzne prehrešky hrozí previnilcom v Iráne aj trest smrti, domáci si veľa nedovoľujú. Pre turistov je to teda z tohto pohľadu bezpečné," tvrdí. „Skôr sme sa obávali nepokojov, ktoré tam v tom čase vyvolávali prezidentské voľby. Nakoniec to ale bolo v pohode," hovorí.
Prekvapilo ich milé správanie sa ľudí na uliciach. „Pôsobili exoticky, ale oni nás vnímali ešte exotickejšie. Na každom kroku sa nám niekto zdravil." Mnohí muži sa s nimi chceli fotiť a často ich pristavovali s prosbou, či môžu pred objektívom zapózovať aj s ich manželkami. „V prvom rade sa odlišujeme farbou pleti, ktorú majú trošku tmavšiu. Nie sú to však Arabi, ale Peržania," zdôrazňuje. „Dorozumievali sme sa angličtinou. Niekedy sme ju kombinovali s perzštinou, pričom sme si pomáhali rukami a nohami," vysvetľuje. „Na krku sme nosili zavesené dve kartičky so základnými frázami v perzštine. Pripravil ich jeden z kamarátov, ktorý to pred cestou dostal za úlohu," uvedie na správnu mieru ich znalosť miestneho jazyka.
Esfahán - perla Iránu a piknik na druhom najväčšom námestí sveta. FOTO: ARCHÍV (RF)
The woman in black is ready
Na vrchol Damavandu, ktorý si vytýčil za svoju métu, nakoniec Radoslav Findrík nevystúpil. Vo veľkých kŕčoch, spôsobených akútnymi črevnými problémami, zostal tesne pod ním. „Pil som chladenú vodu z krčahu. Zrejme nebola celkom čistá," vysvetľuje, čo mu privodilo komplikácie. „Nepomohli mi probiotiká, uhlie, ani žiadne iné lieky. V hrozných bolestiach som sa vyterigal do druhého výškového tábora, kde som povedal, že ďalej nejdem. Chalani pokračovali a ja som zostal ležať na zemi v jednej opustenej mešite. Plánoval som, že keď sa môj stav zlepší, ešte za nimi vybehnem. Nestalo sa tak." Večer ho okoloidúci pastieri varovali, že dole odchádza posledný terénny nákladiak a ak s nimi neodíde, bude tam musieť vydržať do rána. „Mal som pocit, že zomriem, naplno som halucinoval. Nechal som sa teda odviesť do zdravotného strediska. Lekár ma prehliadol, dal mi lieky a zmeral tlak," opisuje procedúry, ktorými musel prejsť. „Visela tam mucholapka, na zemi stovky múch a vo vzduchu ich lietali ďalšie tisícky," spomenie nemocničný obraz, ktorý mu utkvel v pamäti. „Ten doktor vôbec nehovoril anglicky a nikdy nezabudnem na vetu, ktorú mi tlmočil môj sprievodca. The woman in black is ready. Nechápal som, čo tým myslí. Až dovtedy, keď mi povedal, aby som si odhalil zadnú časť tela a ľahol si. Zrazu ku mne prišla žena celá v čiernom, len s priezorom na tvári. V rukách mala dve injekcie. Jednu mi vrazila do jednej, ďalšiu do druhej polovičky a bol som vyliečený," žartuje. Vzápätí spomenie výzor Iránčaniek. „Ženy sú tam pekné. Starajú sa o seba. Nosia vypasované nohavice, perfektný mejkap a krásne rámy okuliarov. To málo, čo môžu ukázať, sa snažia predviesť v tom najlepšom svetle," hovorí s tým, že šatky sú tam povinné. „Musia to rešpektovať aj turistky," pripomenie. „My sme tiež celý čas napriek horúčavám chodili v dlhých nohaviciach. Stále tam totiž existuje niečo ako mravnostná polícia."
Veľký diabol a Coca-cola
Irán je prešpikovaný kultúrnymi pamiatkami. Najviac však Radoslava zaujal Persepolis. „Mesto dobyté Alexandrom Veľkým bolo vrcholom našej cesty. Čistá antika. Mešity sú síce fajn, ale kachličky na každom kroku, všetko modré, to je priveľa. Antické stĺpy a sochy som bral ako príjemné spestrenie."
Persepolis. Brána národov v meste dobytom Alexandrom Veľkým.
Američanov vnímajú Iránčania ako veľkého diabla. „Ale napríklad ich nápoje, Coca-cola či Sprite, sú tam bežne dostupné. A v jednom stánku ma prekvapila vystavená kniha s veľkou fotkou Arnolda Schwarzenegera," hovorí so smiechom. To, že protiamerické nálady sú v Iráne dosť silné, potvrdzuje ďalší z jeho zážitkov. „Keď sme chceli ísť na bývalú americkú ambasádu, taxikár sa tváril, že nevie, o čom hovoríme. Tak sme po perzsky vysvetlili, že chceme ísť na ambasádu veľkého diabla. Potešilo ho to a ochotne nás tam odviezol." Celý múr veľvyslanectva, kde sa v roku 1979 počas iránskej revolúcie odohrala rukojemnícka dráma, je vraj popísaný protiamerickými heslami. „Bola tam ponurá atmosféra," podotkol.
Múr ambasády "veľkého diabla". V pozadí jedno z protiamerických hesiel.
Odtiaľ sa pobrali do mauzólea ajatolláha Chomejního. Jeho podobizeň figuruje aj na bankovkách iránskeho riálu. „Ceny sú tam oveľa nižšie ako u nás. Samozrejme, aj oveľa menej zarábajú," spomenie ekonomické pomery. Čo sa miestnych špecialít týka, typická je tam ryža, pečené mäso, grilované paradajky a k tomu surová cibuľa. Národným jedlom je však niečo ako cícerová polievka s baraninou.
Alkohol je v Iráne zakázaný. Prísne dodržiavajú islamské právo šaríja. „Za opitosť odsudzujú na 25 palíc. Ak sa tento priestupok opakuje, hrozí väzenie a do tretice rovno poprava." V Iráne však dostať nealkoholické pivo s rôznymi príchuťami. „Napríklad citrónové, alebo broskyňové," uzatvára rozprávanie o jednej z najstarších krajín sveta.
