KREMNICA. Edi (25), ako Bernarda všetci volajú, sa môže pochváliť čerstvým maturitným vysvedčením, ktoré nedávno získal v internátnej škole pre nepočujúcich. V Kremnici ho pozná takmer každý. Neprejde päť minút, aby ho niekto z okoloidúcich nepozdravil, alebo sa pri ňom nepristavil. To, že nerozpráva, nikomu neprekáža. Kto chce, dohovorí sa.
Desať rokov nevidel svoju mamu
Z africkej Angoly sa na Slovensko dostal vďaka svojmu otcovi, ktorý pracuje v diplomatických službách. „Keď som mal 15 rokov, zobral ma sem, aby som mohol navštevovať špeciálnu školu," tlmočí Ediho posunky jeho kamarát Tomáš. „Odvtedy som Angolu nenavštívil, už desať rokov som nevidel ani svoju mamu," pokračuje. Domov mu chýba, no tvrdí, že za tie roky si na odlúčenie zvykol. O tom, ako sa má, informuje jeho mamu prostredníctvom telefónu otec. Ten momentálne pôsobí v Srbsku, ale keď pracoval v Bratislave, Edi za ním cez víkendy zvykol cestovať. „Odkedy je v inej krajine, vídam ho menej. Naposledy sme sa stretli na mojej stužkovej." V Angole má ešte o rok mladšiu sestru. „Keďže otec sa na Slovensku druhýkrát oženil, v Bratislave mám aj ďalších dvoch súrodencov. Brat má 14 a sestra 15 rokov."
S kamarátom Tomášom, ktorý tlmočil náš rozhovor.
Lepšie podmienky na život
Po skončení školy chce Edi zostať na Slovensku a plánuje si nájsť prácu. Jeho kroky zrejme budú smerovať do hlavného mesta, kde by sa chcel uplatniť ako profesionálny tanečník. Ovláda štýly hip hop, breakdance, poppin či latino. „Už viackrát som tancoval v skupine Laciho Strika. Mám s ním dohodu, že keď bude niekoho potrebovať, dá mi vedieť," hovorí. Vyhral niekoľko tanečných súťaží, pričom poráža počujúcich konkurentov. Hudbu cíti vďaka duneniu bubnov a iných nástrojov, ktoré vyvolávajú záchvevy.
Na Slovensku sa mu najviac páči príroda, hory. Nemá rád horúčavy, preto mu naša klíma vyhovuje. „A stále tu mám čo robiť," podotkne. Zároveň pripomenie svojich kamarátov. „Mám tu veľa priateľov, s ktorými si navzájom pomáhame a vždy niekam chodíme. Stále som v pohybe." Keďže v Angole nemal možnosť chodiť do špeciálnej školy, navštevoval rovnakú ako ostatné deti. Práve v tom bol problém, cítil sa tak trochu mimo kolektívu. Nikto mu nerozumel a vzdelanostne sa nikam neposúval. „Na Slovensku mám jednoducho oveľa lepšie podmienky na život," uzavrel.