NOVÁ BAŇA. Všetko to začalo vlani v októbri, keď Petrov kamarát, s ktorým podstúpil už nejednu výpravu, spomenul, že na McKinley (6 193 m) sa chystá ísť slovenská expedícia. „Už dávno sme to mali v hlave. Najmä preto, že je tam sneh. Napriek tomu, že neznášam, keď mi je zima, baví ma chodiť po zasnežených kopcoch," hovorí.
S aklimatizáciou to prešvihli
Slovenský 12-členný tím, čo je maximálny počet, aký na McKinley aljašskí rangeri pustia, dostal povolenie na júnový výstup s menšími problémami. „Z lietadla sme vystúpili v najväčšom meste Aljašky, Anchorage. Jeden z rangerov nám tam tvrdil, že nie sme horolezecká expedícia, ale komerčná výprava. Snažili sme sa ho presvedčiť o opaku, ale nič nám to nebolo platné. Poslal nás preč, že si to musí rozmyslieť. Nebolo nám všetko jedno," vracia sa k nepríjemnej situácii. „Našťastie, kamarát má na Aljaške známu, s ktorou pred rokmi spolu reprezentačne liezli. Žije tam so svojím manželom, ktorý pozná šéfa rangerov. To nám pomohlo," vysvetľuje. Keď sa poobede vrátili pre odpoveď, či môžu na vrch vystúpiť, chlapík mal zrazu na tvári úsmev. „To sme už vedeli, že je dobre," podotkol. Po krátkom školení o tom, ako používať kýbliky slúžiace na vykonávanie potreby, kadiaľ majú ísť a ako sa v horách majú správať, sa presunuli do Talkeetny. Je to dedina, z ktorej prepravujú ľudí na ľadovec malé lietadlá. Do Base Campu, z ktorého už potom pokračovali do ďalších táborov, sa dostali rovnako. „Doviezli nás tam na dvakrát," podotkol. Trasu na vrchol hory absolvovali pomerne rýchlo, za 9 dní. Bežne to trvá dva týždne. „Hnal nás strach z počasia. O to menej sme venovali aklimatizácii, čo sme asi trochu prešvihli," hovorí. „Ja som to veľmi necítil. Niektorí z chalanov však boli malátni a bolela ich hlava."
Peter Gajdoš neznáša, keď mu je zima, ale rád chodí po zasnežených kopcoch.
Do nemoty varili vodu
V Base Campe každý vyfasoval sánky, na ktoré si naložil „sviňu". Je to veľký vak na horolezecké veci. „Keďže je to ťažké ako sviňa, tak sa to volá sviňa," konštatuje. S ťažkým nákladom na chrbtoch a zapriahnutí v saniach prešli 15-kilometrovú vzdialenosť do ďalšieho tábora. „Tam nastal bežný rituál v horách. Postaviť stan, rozložiť variče a do nemoty variť vodu."
Počas výstupu sa rozdelili do troch lanových družstiev. „V mojom tíme sme boli všetci na lyžiach. Ostatní mali snežnice. Je to však náročnejšie, lebo aj na rovine treba stále dvíhať nohy," tvrdí. Snažili sa vyrážať v skorých ranných hodinách, lebo potom už bolo neobvykle teplo. „Svietilo slnko a keď sme prišli do ďalšieho výškového tábora, Ski Hill Campu, horeli mi nohy. Bolo mi totiž tak horúco, že som sa vyzliekol do trenírok," hovorí s tým, že na slnku mohlo byť 20 stupňov Celzia.
Lietadlo v Talkeetne, ktorým ich prepravili do Base Campu.
Rútil sa na nich obrovský kameň
Cestou na vrchol číhalo na slovenskú expedíciu aj nebezpečenstvo. „Išli sme naviazaní na lane a stretávali vracajúce sa výpravy. Na jednom mieste, v traverze, nám sánky behali smerom dole. Aby sme nimi nezasiahli tých, čo išli oproti, čakali sme, kým prejdú. Kamarát Jožo mi vtedy požičal MP-trojku. Už dva dni som nepočul nič normálne, tak som sa potešil a dal si to do uší," opisuje „ticho pred búrkou". Medzi ľuďmi schádzajúcimi dolu si všimol jednu ženu. „Práve som uvažoval, aké to musí mať náročné, ťahať so sebou horolezecké bremeno. Keď bola zhruba na mojej úrovni, zbadal som v jej očiach zdesenie. Pozerala sa priamo na mňa. Napadlo ma, že na tvári som asi špinavý, alebo čo. A zrazu som pochopil. V tom sa trhlo lano, na ktorom bol predo mnou Jožo. Pozrel som na neho a on tiež s vystrašeným výrazom ukazuje smerom hore. Z hustej hmly sa vynoril obrovský balvan a rútil sa rovno na nás. Pobehovali sme zo strany na stranu a našťastie, nikoho netrafil. Prešiel pomedzi nás. Za ním sa ešte spustila lavína malých kamienkov. Utekali sme ako opreteky," spomína adrenalínový zážitok. Keby mu vraj v ušiach nehrala hudba, pred životunebezpečnou situáciou by ho varovala rana ako v kameňolome a nie Jožove trhnutie lanom.
Vyletnení. Počas výstupu na aljašskú horu ich prekvapilo slnečné počasie.
Počasie neprialo, hrozili lavíny
Postupne z výpravy niektorí členovia odpadávali. „Jeden chalan, tiež Peter, v kempe Basin (4 350 m) skončil. Výšková zmena mu nerobila dobre, rozhodol sa teda, že nás tam počká." Do ďalšieho kempu vyrazila najskôr 7-členná skupina, ktorá ostatným o pár hodín vysielačkou hlásila, že je tam strašná zima, okolo - 50 stupňov. Bolo to v noci. Napriek tomu, že v tomto ročnom období, v lete, tam nikdy nie je tma, slnko nesvietilo," vysvetľuje. „Išli sme za nimi na druhý deň ráno. Odtiaľ, z High Campu, nás k vrcholu čakalo ešte 950 výškových metrov." Počasie im však prestalo priať a začalo výdatne snežiť. Hroziace lavíny ich nútia k rozhodnutiu, že na druhý deň ráno pôjdu dole. „Všetci sme skonštatovali, že vyjsť na vrchol sa nám asi nepodarí," podotkol. Keď sa však ráno zobudili, zistili, že sa vyjasnilo. Cez strmý traverz teda prešli do Denali Passu, ktorý je 700 výškových metrov od vrcholu. „Tam sme stretli Andreja, ktorý išiel s prvou skupinou, ale mal toho dosť a otočil to." Pokračovali veľkou planinou, ktorá rozlohou pripomínala futbalové ihrisko. „Tam sme si všimli, že Jožo je úplne omrznutý a má biely nos. Vyzeral dezorientovane, tak sme ho prehovárali, aby sa vrátil dole. Otočil sa s ním aj Rasťo. Ten sa tiež necítil dobre, už dlhšie ho bolel žalúdok," vysvetlil. „Hore som teda pokračoval už len s Dušanom."
Na sánkach za sebou museli ťahať "svine".
Pár minút na vrchole
Tesne pod vrcholom sa k nim pridal Kanaďan. Asi 300 metrov pred cieľom si chceli oddýchnuť a dali si čaj s čokoládou. „Kanaďanovi sa čakať nechcelo a vybral sa tam sám. Po chvíli sa vrátil, že tam strašne fúka vietor a ide domov. Myslel si, že sa otočíme aj my, no nevzdali sme to. Opäť išiel za nami," hovorí. Na vrchol sa dostali okolo pol jedenástej v noci. „Šťastní sme si uvedomili, že vyššie sa už ísť nedá. Zdržali sme sa tam len chvíľu, lebo počasie je vrtkavé a čakal nás ešte náročný zostup. Urobili sme si pár fotiek, ale dokopy sme nič nevideli. Bolo totiž veľa hodín a ešte aj zamračené."
Na svoje si prišiel aspoň cestou dole, keď si mohol vychutnať jazdu na lyžiach. Komplikácie však nastali, keď sa dostali do kempu, z ktorého mali odletieť. „Teta, ktorá sa volala Lujza a mala to tam na starosti, nám povedala, že neodletíme, lebo je hmla. Zostali sme tam trčať tri dni. Zásoby potravín sa nám minuli a jedli sme jednu vifonku denne. Okrem toho, ráno nás vždy vyhnali odhrabávať letiskovú dráhu. Vydržali sme a nakoniec aj s veľkou radosťou odleteli."
Pri prechode cez jeden z náročných traverzov.
Hora McKinley im vraj ukázala všetko. „To, že tam vie byť nielen zima, ale aj teplo. Ukázala, že človek musí prejsť veľa, aby prešiel pár výškových metrov, ale aj málo a zdolať veľkú výšku. A keď chcela, nikde nás nepustila."
