Odchovankyňa žiarskeho volejbalu, Ivana Bramborová, má už niekoľko rokov stabilné miesto v slovenskej reprezentácii. V extralige zbierala skúsenosti v Žiari a Senici, odtiaľ si na pár mesiacov odskočila do Spojených štátov. Momentálne hrá v českom Prostějove.
ŽIAR NAD HRONOM. Uplynulú sezónu ju sprevádzala smola. Po operácii kolena mala dvakrát natrhnutý brušný sval a výron v členku. O začiatkoch, úspechoch, ale aj peripetiách, sme sa s ňou porozprávali počas jej krátkej návštevy rodného mesta.
Pamätáš sa ešte na svoje volejbalové začiatky?
- Ocinov kamarát bol volejbalový tréner. Po rozhovore s ním sa ma opýtal, či by som nechcela hrať. Súhlasila som. Mala som vtedy desať.
Čím všetkým si v Žiari prešla?
- Začala som prípravkou, kde sme si hádzali lopty a hrali vybíjané. Potom som pokračovala všetkými mládežníckymi súťažami. Mladšie, staršie žiačky, juniorky. V podstate som v Žiari hrávala až do svojich 20-tich rokov.
Bola si tu jednou z najvýraznejších hráčok.
- To neviem, ale keď som sa dostala k seniorkám, viac menej som hrávala v základnej zostave. Samozrejme, keď som tam ako 15-ročná prišla, chvíľu trvalo, kým som sa presadila.
V Žiari si dosiahla prvé úspechy. Môžeš niektoré z nich pripomenúť?
- S juniorkami sme na majstrovstvách Slovenska získali párkrát tretie a raz druhé miesto. V ženskej extralige sme dvakrát skončili tretie.
Prečo si nakoniec odišla?
- Skončila som školu a prišli mi nejaké ponuky. Vyskúšala som to teda v Senici.
Na príjme. Ako ľaváčka je však povestná výborným smečom.
FOTO: ARCHÍV IB
Čo rozhodlo, že si išla práve tam?
- Mali profesionálny prístup, vysoké ambície a viaceré hráčky zo zahraničia. To bol pre mňa zážitok, mala som sa od koho učiť.
Do tvojho života to prinieslo veľké zmeny.
- Všetko sa zrazu otočilo. Tam som sa prvýkrát stretla s tým, že pri sebe nemám rodičov a musím sa starať sama o seba.
Aké úspechy si so Senicou dosiahla?
- Boli sme majsterky Slovenska a vyhrali sme aj stredoeurópsku súťaž.
Zostala si tam dva roky. Počas pôsobenia v klube si však mala pármesačnú pauzu. Kam si sa vtedy podela?
- Išla som do Ameriky. Táto možnosť ma lákala už dlho. Ešte keď som pôsobila v Žiari, jedni známi sa ma opýtali, či by som tam nechcela ísť hrať a zároveň študovať. Vtedy to ale nebolo možné. Keďže v škole som sa učila francúzštinu a nemčinu, moja angličtina nebola dobrá, respektíve žiadna. A keďže by som musela robiť nejaké testy, nepripadalo to do úvahy. Potom prišla možnosť, že jazyk by som sa učila priamo tam. Využila som to a odišla do Idaha za volejbalom a školou.
Aké pocity v tebe zanechala americká skúsenosť?
- Boli tam mladunké baby a tomu zodpovedala aj kvalita volejbalu. Nevenovali sa mu prioritne a bolo to vidieť. Po tejto stránke ma to tam neuspokojovalo, ale školu som úplne milovala.
Zostala si tam nakoniec len tri mesiace.
- Áno. Ako som už povedala, po tej športovej stránke to nebolo ono. Časom by som sa dostala do univerzitnej súťaže, kde bola kvalita volejbalu vyššia, no zistila som, že chcem byť doma. Pri svojej rodine, priateľovi a chcem hrať trochu iný volejbal. Preto som sa rozhodla pre návrat.
Neľutuješ?
- Absolútne nič. Každá skúsenosť je dobrá.
Pamiatka na Idaho. S kolegyňami z amerického tímu.
Potom si sa vrátila do Senice. Čo nasledovalo?
- Dohrala som sezónu a na tú ďalšiu som odišla do Slovinska.
Tam si bola spokojná?
- Hrali sme vtedy najvyššiu súťaž, stredoeurópsku súťaž a Challenge Cup. V každom prípade to bola pre mňa ďalšia skúsenosť. Mala som tam podpísanú hráčsku zmluvu na jeden rok. Po sezóne prišla ponuka z Prostějova, kde mal klub viesť Miroslav Čada, ktorý ma trénuje aj v reprezentácií. Ponuku som preto s radosťou prijala.
S Prostějovom si tiež získala majstrovský titul. Ako dlho tam už pôsobíš?
- Som tam dva roky a podpísala som aj tretí. Dúfam, že zdravie mi bude slúžiť, lebo uplynulú sezónu som mala dosť nešťastnú. Takmer celú som ju nehrala kvôli zraneniam. Verím, že tá nasledujúca bude lepšia.
Takže ťa sprevádzala smola. Musela si podstúpiť aj nejakú operáciu?
- Po prvej sezóne som absolvovala operáciu kolena a odvtedy sa to so mnou ťahá. Neviem, čo sa stalo, v živote som nemala toľko zdravotných problémov. Potom som mala dvakrát natrhnutý brušný sval. A na záver sezóny, keď sa už zdalo, že je všetko v poriadku, sa mi urobil výron v členku. Dúfam, že týmto letom za tým všetkým spravím hrubú čiaru a začnem odznova.
Zdá sa, že z tej volejbalovej stránky si v Prostějove našla to, čo si hľadala.
- Určite áno. Kvalita družstva je vysoká a stále tam prichádzajú baby, od ktorých sa mám čo učiť. Legionárky z Ameriky, Nemecka, Brazílie a teraz k nám príde aj hráčka z Izraela. Je to pre mňa zážitok, aj tým, že hráme Ligu majstrov. Momentálne sa teším z toho, že máme hrať tiež stredoeurópsku súťaž. Našou ambíciou je organizovať Final Four. Verím, že sa to podarí, lebo v Prostějove máme veľmi veľa fanúšikov, čo sa odráža aj v návštevnosti našich zápasov. Diváci vytvárajú výbornú, búrlivú atmosféru, jednoducho vedia podržať.
V Prostějove je spokojná, na ďalšiu sezónu sa teší.
Počas sezóny sa doma zrejme ukážeš len málokedy.
- Možno raz za mesiac, ani to nie. Na víkendy za mnou chodí priateľ. K našim sa dostanem tak na dlhšie väčšinou na Vianoce. Vtedy sa zdržím asi tak tri dni.
Sleduješ aj situáciu okolo žiarskeho volejbalu?
- Trochu áno. Pýtam sa známych, ako to vyzerá, ako baby hrajú a či sa im darí. A viem, že tento rok už asi hrať nebudú, lebo na to nie sú peniaze.
Čo si o tom myslíš?
- Veľmi ma to mrzí, pretože volejbal tu mal dobré zázemie. Venovalo sa mu veľa mladých a perspektívnych dievčat. Žiar je síce malý, ale počtom talentovaných hráčok sa vyrovnal aj oveľa väčším mestám.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech vo volejbale?
- Verím, že ešte len príde.
