Beh je pre neho drogou, svoju trasu musí prejsť každé ráno

BANSKÁ ŠTIAVNICA. Vytrvalostný bežec Daniel Matis má na konte úspechy aj v rámci národných šampionátov. Napríklad v roku 2003 si vybehal na Majstrovstvách Slovenska veteránov v Nitre titul na dráhe 10 000 metrov a 3. miesto v behu na 5 000 metrov. V prvej trojke sa umiestňoval aj v nasledujúcich rokoch. Medaily zbieral v Banskej Bystrici, Nových Zámkoch či Dubnici nad Váhom. V roku 2006 sa zúčastnil aj na Majstrovstvách sveta veteránov v rakúskom Linzi. Odbehol 25 maratónov, pričom najlepší čas dosiahol na Košickom a to 2:44:25. V Banskej Štiavnici ho v rokoch 2003, 2004, 2005, 2006 a 2007 vyhlásili za športovca roka v kategórii Veterán.

Už roky sa venujete vytrvalostnému behu. Aké trate zdolávate dĺžkovo?

- Od 0 až po maratón. Ten ale momentálne nebehám.

Čím to je?

- Odbehol som ich 25 a myslím, že je toho už dosť.

Kde všade ste najdlhšiu bežeckú trasu absolvovali?

- Tak napríklad v Košiciach desaťkrát a raz aj v talianskej Verone.

Aký najväčší úspech ste v maratóne dosiahli?

- Pred pár rokmi som vyhral Mestský maratón vo Zvolene.

Mávate počas behu krízy?

- Ako kedy. Niekedy sa človek už od rána necíti dobre, jednoducho nevyjde deň.

Čo vás vlastne k tomuto športu priviedlo?

- Ako dorastenec som hrával futbal, ale potom som s ním skončil. Raz som sa bol prebehnúť a už som nemohol prestať. Je to taká droga.

Takže návyková záležitosť?

- Je to ako u alkoholika, ktorý si každé ráno musí dať pivo.

Behávate každý deň?

- Dá sa povedať, že áno. Občas si to nahradím bicyklom.

A čo v prípade nepriaznivého počasia, keď prší, mrzne, alebo sneží?

- Neodradí ma to. Svoju trasu musím zabehnúť.

Kde to je?

- Z Banskej Štiavnice do Banského Studenca a späť. Niekedy sa však otočím skôr. Občas vybehnem aj na Sitno.

Aby ste sa udržali vo forme, snažíte sa dodržiavať zdravú životosprávu?

- Akurát nejem mastné jedlá, občas si dám ovsené vločky, ale inak sa stravujem normálne.

Obmedzovať sa teda nemusíte.

- Práveže jem veľa a nevidieť to na mne. Asi je to dedičné.

Ako vašu záľubu v behu vníma rodina?

- Na jednej strane ma podporujú a na druhej im to trochu prekáža, lebo som stále preč. Bežecké podujatia sú každý týždeň a doma som celý víkend asi len raz za mesiac.

Asi je to dosť náročné aj po finančnej stránke, či nie?

- Áno. Cestovné a štartovné si platíme sami. Lacnou záležitosťou nie sú ani masáže, sauna či výstroj.

V čom okrem financií je tento šport ešte náročný?

- Na pevnú vôľu. Treba chcieť. Často ani ja nemám chuť, ale keď si už dám na nohy botasky a prebehnem prvé metre, je to v pohode.

Kedy zažívate v súvislosti s behom najkrajšie pocity?

- Keď ja, veterán, porazím na pretekoch 20 až 25-ročných súperov. Vtedy si pomyslím, že som na tom napriek veku kondične dobre.

Máte za sebou už mnohé úspechy. Čo by ste však ešte chceli dosiahnuť?

- Chcel by som ísť na taký pretek, na ktorom som ešte nebol. Lákajú ma Svetové hry veteránov, čo je niečo ako olympiáda. Rád by som sa tam dostal.