Článok pokračuje pod video reklamou
Majster Farbička na Kremnickom jarmoku portrétoval ľudí oblečený v historickom kostýme. Hoci mu len pred pár dňami umrela mama, na okoloidúcich sa usmieval a snažil sa vlievať dobrú náladu. „Ona by si to tak želala," hovorí.
KREMNICA. Väčšina z nás pozná tohto maliara pod umeleckým menom Majster Farbička. Pochádza síce z Bojníc, no už mesiac je opäť v Psychiatrickej nemocnici profesora Matulaya v Kremnici.
Sníva sen o pápežovi
Jozef Švelka dlhé roky bojuje s túžbou obliekať sa do ženských šiat. Momentálne ho ale na psychiatriu doviedol iný problém. „Trápia ma ťažké depresie," povedal. Do tohto stavu ho vraj dostalo nespravodlivé obvinenie. „Vlastným životom som chcel presadiť pravdu. Vyliezol som na elektrický stožiar. Ľudia, čo stáli dole, ma však presvedčili, že všetko sa dá do poriadku a tak som zase zišiel," hovorí.
„V Kremnici asi zostanem celé prázdniny, takže minimálne do konca augusta," pokračuje. Napriek tomu, že teraz sa lieči na niečo úplne iné, nutkanie obliekať sa do ženských šiat podľa neho stále nie je zažehnané. „Mám to v hlave. Ale odolávam vďaka tomu, že nosím bradu. Okrem toho mi pomáhajú lieky a kontakt s ľuďmi. Radim Uzel mi kedysi povedal, že to potrebujem ako slepý bielu palicu." Liekom je pre neho aj maľovanie. „Moja mama mi vždy hovorievala, aby som sa toho držal. Pred pár dňami zomrela, napriek tomu som tu a na ľudí sa usmievam. Ona by si to tak želala."
Kresba jedného portrétu mu trvá 15 minút.
Jeho veľkým snom je naživo portrétovať pápeža. „Ak by mi k tomu raz niekto dopomohol, bol by som šťastný. Zvlášť by ma potešilo, keby sa mi tento sen splnil prostredníctvom niekoho, koho som už portrétoval."
Policajti s otvorenými ústami
Na jarmok prišiel s bicyklom zapriahnutým do káričky, v ktorej nosieva maliarske náčinie. „Takto som už prešiel krížom krážom kus Slovenska. Bratislavu, Veľké Kapušany, ale aj Luhačovice na Morave," vymenúva niektoré z absolvovaných miest. Raz si dokonca kúpil diaľničnú známku a nalepil si ju na čelo. „Asi po piatich kilometroch ma s otvorenými ústami zastavili dopravní policajti," smeje sa. „Neverili by ste, ako ťažko to potom ide dole," spomenie neskoršiu procedúru odstraňovania nálepky z čela.
Na svojom bicykli má originálnu značku.
„Dnes sa zadarilo, urobil som už deväť portrétov," vráti sa k súčasnosti. Na ceduľke, ktorá stojí v jeho blízkosti, je napísané, že kresba jedného mu trvá pätnásť minút. „Snažím sa to dodržať. Občas, keď sa s tým príliš hrám, to natiahnem maximálne na dvadsať," tvrdí.
Sezónu plánuje ukončiť 10. októbra na Bojnickom zámku v humornom štýle. „Budem tam portrétovať desať blondín," podotkne. A prečo práve blondíny? „Veľa sa o nich rozpráva," zdôvodní. „Z vlastnej skúsenosti mám o nich jeden frk. Raz som kreslil pred bránou do zoologickej záhrady dieťa jednej panej. Zrazu ku mne pribehne blondínka s malým chlapcom a pýta sa ma: „Pán maliar, pán maliar, spravíte mi dieťa?". Odvetil som jej, že to hádam nemyslí vážne a všetci okolo sa pustili do smiechu."
