PÍLA. Tomášov štál, kde žije Denis Müller, je od dediny vzdialený niekoľko kilometrov. Vedie naň rozbitá cesta smerujúca do kopca. Keď už má človek pocit, že je nekonečná, zrazu sa vynorí dom. Ešte stále však nie sme v cieli. Pokračujeme ďalej úsekom, odkiaľ sa naskytuje výhľad na prírodnú scenériu. Po pár minútach sa pred nami objaví rovinka, ktorá nás privedie k zvláštnemu domu. Jeho steny sú vyzdobené budhistickými kresbami. Tabuľka na vstupnej bránke s nápisom Bio zóna napovedá, že jeho majiteľovi životné prostredie nie je ľahostajné.
Desať rokov bez chleba
Náš príchod Denisovi oznámili jeho brechajúce psy. S úsmevom nás privítal a rozhovoril sa o svojom životnom štýle. „Človek sa môže tváriť duchovne, stiahnuť sa na samotu a vytvárať si duchovný priestor. Musí však rešpektovať jednu vec. Nesmie rušiť okolie a seba," povedal zarytý vegetarián. „Nejem mäso, ani vajíčka. Do živého nedám nič mŕtve. Pestujem si vnútornú čistotu," zdôvodnil. Žije pomerne asketicky, desať rokov napríklad nejedol ani chlieb. „Ale vrátil som sa k nemu," podotkol. Zo svojho jedálneho lístka ho vyradil počas niekoľkomesačného života v Austrálii, kde pracoval a neskôr migroval.
Vo dvore. Oslíky sú jeho každodennými spoločníkmi.
Jeho manželka pracuje v oblasti turistického ruchu, doma ju teda často nevidí. „Preto som vlastne samotár, najmä v lete." V tomto ročnom období sa zaoberá prácami okolo domu, pestovaním zeleniny a zbieraním byliniek. „V zime sa zase viac venujem sám sebe. Žijem v ajurvéde a tá si vyžaduje celého človeka," spomenie liečebnú metódu, ktorej cieľom je dosiahnuť rovnováhu medzi telom a dušou.
Slovenský unikát
Narodil sa v Kráľovskom Chlmci, neskôr žil v Podbanskom, kde pôsobil v jednom hoteli ako rehabilitačný pracovník. Keď sa zoznámil so svojou manželkou, rozhodol sa ju otestovať výletom po jedenástich štátoch Európy, ktoré precestovali na bicykloch. „Po našom návrate sme ich ešte nestihli oprášiť a začali sme obiehať Slovensko so zámerom nájsť a kúpiť si nejaký dom," vysvetlil, ako sa dostal na Tomášov štál. Pri rozhodovaní mal možno iné kritériá, ako ostatní ľudia. „Mňa zaujímajú plesne v pivnici, voda, svahovosť či kyslé prostredie. Aby som vedel, aký vzduch dostávajú rastliny, ktoré tu rastú. Myslel som na to, že tu budem žiť a ja som predsa ako rastlina." Hovorí, že na Tomášovom štále mu vyhovuje aj dvojklíma. „Našiel som tu horské, svahové bylinky, ale aj nížinné. To je unikát, na Slovensku veľa takýchto miest nie je," poukázal na ojedinelosť prostredia.
Každý deň Vianoce
Po rozhovore na dvore, kde nám robili spoločnosť dva oslíky, nás Denis pozýva do domu. V útulnej kuchyni varil čaj z vlastnoručne nazbieraných byliniek, ktorý neskôr servíroval v hlinených miskách. „Žijem v cykle. V jeden deň jem ryžu, na druhý zemiaky, potom cestoviny a polievku. A dookola to isté," povie o svojom jedálnom lístku. Nemení sa to ani na Vianoce. „Tie nemám len jeden deň v roku a to práve 24. decembra. Vtedy sa každý len tvári. Ale aj dnes sú Vianoce, ani o tom neviete. Pre mňa sa ráno začínajú tým, že nechávam do seba vstúpiť slnko." Vzápätí sa premiestnime do meditačnej miestnosti, ktorej zariadenie si okrem koberca vyrobil sám. V izbe dominujú budhistické obrazy a sochy. Ako vyučený drevorezbár nemal s ich výrobou problém.
Budhizmom sa vraj začal zaoberať, keď musel. „Lebo budhizmus sa pýta. A život sa skladá z otázok," vysvetlí stručne. Mesačne mu na prežitie stačí zhruba sto eur. Mnohí sa na neho obracajú s prosbou o radu, ako sa v takomto časovom rozpätí vtesnať do určitej sumy. „Ak sa za určitú dobu stanú mnou, ide to." Ľudia u neho, ako u bylinkára, vyhľadávajú pomoc aj v súvislosti s rôznymi zdravotnými komplikáciami. „Mám tvrdý režim a nie každý to vydrží. Keď vidím, že to nemá význam, radšej toho človeka pošlem preč," povie otvorene.
Pokoj, ktorý hľadal
Na Tomášovom štále sú jeho jedinými susedmi Rómovia a chatár. „S Rómami neotváram kontakt, lebo sú iní. Ťažko by ma chápali. Aj v tomto prípade platí, čo som povedal už na začiatku. Teda nerušiť okolie a seba," pripomenie. Do dediny skoro vôbec nechodí a tvrdí, že ľudia ho nepoznajú. „Za desať rokov som tam bol asi trikrát v obchode. Na nákupy chodievam dva razy mesačne do Žarnovice." Okrem manželky nie je v kontakte s nikým z rodiny. „Občas so sestrou, ale len telefonicky," hovorí. Tento fakt podľa neho súvisí s budhizmom. „Veľmi ťažko obetujem vnútornú čistotu a keď príde niekto, kto je úplne iný, všetko mi rozhodí," naznačí príčinu. „Keď si okolie všimne vašu odlišnosť, hneď si vytvorí svoje variácie. Dodnes som napríklad pre mnohých jehovista. Považujú ma za sektára."
K jeho smerovaniu ho priviedlo to, že v živote si prešiel rôznymi skúškami. Ako štrnásťročný odišiel z domu na strednú školu a okúsil vraj prvú tvrdšiu príučku. „Dovtedy som hovoril len maďarsky a zrazu som sa musel učiť slovenčinu. Mnohými vecami som sa prebojovával. Nemal som teda každý deň Vianoce, ako teraz." Momentálne však prežíva najšťastnejšie obdobie. Samota na Tomášovom štále mu priniesla pokoj, ktorý hľadal.
