BREHY. Diaľkový plavec a člen klubu Ľadových medveďov Ivan Gazdík (46) si nedáva jednoduché ciele. Morský živel prekonal už po druhýkrát, tentokrát na pomedzí dvoch kontinentov, Európy a Afriky.
Hovorí, že Gibraltársky prieplav preveril nielen jeho fyzické, no najmä psychické sily.
Vyčerpávajúce čakanie na šancu
Do španielskeho prístavu Tarifa, mesta vetrov, sa spoločne s priateľom Lacom Pečenkom vrátili dvakrát. "Desať dní sme čakali v júni na priaznivé počasie, ktoré neprišlo. To znamenalo, že do ďalšieho termínu sme sa museli udržiavať v kondícii a neprerušiť tréning," hovorí o komplikáciách, ktoré ho psychicky vyčerpávali.
Ivan Gazdík s priateľom Lacom Pečenkom.
V septembri mali slovenskí diaľkoví plavci väčšie šťastie, na štvrtý deň zo siedmich, ktoré v Španielsku strávili, sa dostali na štart. "Aj vtedy sme však museli dve hodiny čakať, pre zlú viditeľnosť. Kým nie sú podmienky dobré, do mora nikoho nepustia. Ide totiž o miesto, kadiaľ sa denne presúvajú stovky zaoceánskych trajektov a veľkých obchodných lodí," spomenie chvíle, po ktorých sa konečne dostali do vody.
"Tečúca rieka"
Každý mal k dispozícii navigačný a sprievodný čln. "Odtiaľ nás občerstvovali a informovali o aktuálnych podmienkach," vysvetľuje.
Úžina, ktorá má v najužšej časti 14,4 kilometra dokáže plavcov potrápiť silnými prúdmi a vlnami. Tie môžu ich trasu predĺžiť o kilometre.
"Je to niečo ako tečúca rieka, ešte obtiažnejšie je to počas splnu, ktorý more ovplyvňuje. Práve ten sme zažili aj my. Obávali sme sa, že minieme marocký breh a náš pokus bude neúspešný."
Po dvoch, troch hodinách sa zdvihol silný vietor a Slováci museli plávať proti metrovým vlnám, ktoré sa opakovali v rýchlom slede za sebou. "Nebolo to bez problémov. Pil som veľa morskej vody, dokonca som zvracal. V takejto situácii ide všetko horšie. Ťažko sa pláva, ťažko sa občerstvuje," hodnotí chvíle, keď si myslel, že to vzdá.
Netradičný podporný tím
Plavbu Ivanovi Gazdíkovi podľa jeho slov komplikoval aj španielsky sprievod. "Aj keď sme si s Lacom objednali každý vlastnú plavbu, museli sme sa držať sto, dvesto metrov od seba. Keďže som bol pripravený lepšie ako on, a šesť, sedemkrát ma zabrzdili, aby ma dobehol, cítil som to trochu ako podraz od Španielskej plaveckej asociácie voči rýchlejším plavcom," opisuje pocity, ktoré mu uberali síl.
Africké brehy sa približovali len pomaly. FOTO: ARCHÍV IVANA GAZDÍKA
Pozitívnu energiu mu naopak priniesol netradičný podporný tím v podobe rodiny delfínov. "Najskôr som ich nevidel, no zreteľne som počul ich štebot. Boli ich tak tridsať, štyridsať, robili mi spoločnosť," spomína na zvieratá, ktoré sa ladne vynárali nad hladinu len niekoľko metrov od neho.
Pred plavbou ho španielski sprievodcovia upozorňovali aj na žraloky a kosatky, s dravcami sa však na mori napokon nestretol. "Pre prípad zranenia nás mal stále pod dohľadom čln Červeného kríža."
Hliadky so samopalmi
Vrchy na africkom brehu sa približovali len pomaly a prúdy spôsobili, že výsledná dráha Ivana Gazdíka napokon merala 28,7 kilometra. Po takmer siedmich hodinách si ľadový medveď z Brehov vydýchol. Náročné dvojhodinové finále, keď plával akoby proti prúdu, vyvrcholilo dosiahnutím cieľa.
"Môj pocit na brehu vystihuje najlepšie slovo konečne. Bol som unavený, a tak som si neuvedomoval ani to, že som na inom kontinente. Navyše to tam stráži vojsko. Českí plavci sa tam pár minút fotili, a prišla vojenská hliadka so samopalmi, aby odišli," hovorí.
Úľava po dosiahnutí cieľa.
Na africkej strane stáli s kolegom po úspešnom preplávaní úžiny ako druhý a tretí Slovák v histórii. Ivan Gazdík si dokonca vyslúžil aj jedno prvenstvo. "Ako jediný Slovák mám odplávaný kanál La Manche aj Gibraltár."
K Zürišskému jazeru
Ani tento úspech však pre plavca a otužilca neznamená posledný splnený sen. "Chcem sa prihlásiť na preteky cez Zürišské jazero, ktoré je asi 26 kilometrov dlhé. Bude to zase niečo nové. Potom snáď vyskúšam aj nejakú slovenskú rieku, napríklad Váh. Inde vo svete takto rieky splavujú, u nás by to bolo po prvýkrát," hovorí o ďalších športových výzvach.
