KREMNICA. Jozef je vyučený murár a jeho závislosť na alkohole sa začala niekedy potom, ako sa vrátil zo základnej vojenskej služby. „Chodil som na rôzne fušky, kde alkohol nikdy nechýbal," hovorí.
Vnučka ho opitého nevidela
Abstinovať ho donútil zlý zdravotný stav. „Do Kremnice som prišiel pred 22 rokmi. Presne si pamätám dátum môjho príchodu na liečenie. Bolo to 17. februára 1988," spomína.
V prvom rade vraj abstinuje pre seba a rodinu, ktorá ho v najťažších chvíľach podržala. „S triezvou hlavou človek uvažuje rozumnejšie. Život sa mi zmenil o 180 stupňov," povedal. Mrzí ho len to, že s tým neskončil skôr.
Napriek tomu, že alkohol v Jozefovej domácnosti nechýba, vôbec ho neláka. „Manželka otvára fľašu len príležitostne, keď k nám príde návšteva. Mne to nerobí žiadny problém."
S hrdosťou môže povedať, že jeho dvadsaťročná vnučka ho opitého nikdy nevidela. „Keď bola malá a niekde ma zo slušnosti ponúkli páleným, hneď zahlásila, že jej starký nepije," usmieva sa. Za hrdinstvo však svoju abstinenciu nepovažuje. „Je to súčasť môjho života. Svojich blízkych jednoducho nechcem sklamať."
Nedáva si žiadne limity
Bez alkoholu bol pre neho najťažší prvý rok. Tvrdí však, že nejakú väčšiu krízu nemal. „Nikdy som si nedával žiadne limity, že ako dlho vydržím. Skutky sú silnejšie ako slová, preto abstinujem každý deň." Mnohí vraj hovoria, že sa im o pálenke sníva. „Zrejme na ňu neustále myslia. Nechápem to, ja som také divoké sny ešte nemal," tvrdí.
Jozef hovorí, že stretnutia v rámci klubu abstinentov sú pre neho aj akousi poistkou. „Z tých, s ktorými som sa tu liečil, som zostal sám. Mne to vyšlo na prvý pokus, ostatní kamaráti do toho padli znova. Zo začiatku sem chodili, no postupne sa začali vytrácať. A mnohí, s ktorými som kedysi popíjal, už na mňa hľadia z vrchu."
Kedysi mali kremnickí „klubisti" družbu s juhoslovanskými abstinentmi. „My sme chodili k nim a oni sem. Potom sa tam ale strhla vojna a kontakty sa prerušili."
