KREMNICA. V medovnikárskej dielni v centre Kremnice sa okolo cesta a populárnych vykrajovaných výrobkov točia samé ženy, prvý dojem tak môže návštevníka trochu zmiasť.
Ženskému pracovnému tímu totiž v rodinnej firme šéfujú Jozef Haurík (60) so synom Martinom (27).
Vzácne povolenie po dedovi
Medovnikárske remeslo sa traduje v rodine Hauríkovcov štvrtú generáciu a dedí sa po meči. „Už to tak vyzerá. Aj keď ženy majú pre túto prácu veľký cit, po mne bude zrejme pokračovať môj syn," usmeje sa majiteľ kremnického medovnikárstva.
Zo zväzku dokladov pritom opatrne vyťahuje jeden z nich. Ide o obdobu dnešného živnostenského listu spred desiatok rokov. „Je to priemyselná legitimácia môjho starého otca Rudolfa Hauríka z roku 1922. Píše sa tu konkrétne povolenie na vykonávanie priemyslu pernikárskeho," ukazuje na časom trochu zožltnutú listinu.
Remeselná tradícia ich rodiny však siaha do minulosti zrejme až stovky rokov.
„V poviedke spisovateľa Jozefa Cígera Hronského som objavil zmienku o pekárskom majstrovi Samovi Hauríkovi, ktorý mal žiť v Kremnici už v roku 1735. Nevieme ale, či to bol náš príbuzný," vysvetľuje majster medovnikár.
Predávať sa chodilo na koňoch
Na dedovu dielňu si Jozef Haurík už nespomína, bol vtedy príliš malý. V pamäti mu však ostala vôňa parafínu, z ktorého tam v tom čase vyrábali liate sviečky do kostolov. „Na kolese viseli knôty a ne sa lial vosk. Kým sa to celé otočilo, vyschol a bolo hotovo. V tej dobe bolo bežné, že pernikárski majstri robili aj sviečky," vysvetľuje.
V 69. roku dostal povolenie na výrobu medovníkov jeho otec. S výrobkami vtedy cestovávali na jarmoky, najmä na tie vychytené v okolí, na Radvanský do Banskej Bystrice či na levický.
Keď porovnáva dnešné metódy výroby s vtedajšími, usmieva sa. „Voľakedy sa všetko robilo ručne, ešte aj fyzicky náročné premiešavanie, sa namiesto stroja používal miagač. Medovníky sa chodievali predávať na koňoch. Predávali sa nebalené a skladovali sa vo veľkých truhliciach," spomína.
Kým pri súčasných technologických podmienkach dokážu Hauríkovci vo svojej firme vyrobiť viac ako tisíc medovníkov denne, pri niekdajšej ručnej výrobe to bolo doslova pár kúskov. Ak pre zavedením eura stálo medovníkové srdce približne 120 korún slovenských a dnes stojí asi štyri eurá, za čias socializmu sa dalo kúpiť za niečo viac ako tri koruny.
K remeslu sa vrátili tesne pred revolúciou
V roku 78, keď otec pána Hauríka umrel, načas s ním odišlo aj jeho remeslo. Nikto z rodiny nemal totiž potrebnú potravinársku školu, aby mohol získať povolenie na činnosť.
„Až v roku 88 vyšla vyhláška o obnove remesiel, podľa ktorej mohol vtedajší miestny národný výbor vydať povolenie aj bez potrebných výučných listov, ale iba v tom prípade, ak mal niekto pre remeslo rodinné predpoklady. A tak sme výnimku dostali aj my," hovorí o chvíli, keď sa k medovnikárstvu po desiatich rokoch vrátil. Postupne začal renovovať dielňu v prístavbe ich rodinného domu, ktorá od smrti jeho otca slúžila len ako dreváreň.
„Na prvom Kremnickom jarmoku, čo bolo ešte pred revolúciou, sme mali len pár kusov. Čo sme piekli dva týždne každý deň po práci, sme predali za dve hodiny," pousmeje sa nad veľkým úspechom, po ktorom sa elektrotechnický inžinier s manželkou učiteľkou v roku 89 svojich zamestnaní vzdali a začali podnikať. Výrobňu viackrát sťahovali, stále sa však snažili držať čo najbližšie k centru Kremnice, kde sídlia aj dnes.
Piekli aj Pokémonov
Tradičná chuť kremnických medovníkov vychádza z pôvodnej rodinnej receptúry, v tejto dobe sa však používajú moderné suroviny, ktoré spĺňajú prísne potravinárske normy.
Od čias deda pána Jozefa sa zmenili aj tvary a formy medovníkov. Kým kedysi boli medzi deťmi obľúbené klasické srdiečka, koníky, alebo bábiky, lepili sa ne obrázky a zrkadielka, dnes sa tvary prispôsobujú trendom. „Klasika ako srdcia síce funguje vždy, no prispôsobujeme sa aj módnym výstrelkom, napríklad rozprávkam, ktoré práve letia. Keď je to Shrek, pečú sa Shreci, keď to boli Šmolkovia, robili sme Šmolkov, keď Pokémoni, Pokémonov," hovorí zatiaľ najmladší z radu hauríkovských medovnikárov, Martin.
Takýto ošiaľ však podľa jeho slov trvá vždy len pár mesiacov, kým konkrétna postavička nevyjde z módy.
Punc rodinnej firmy
„Ocino je najvyšší šéf a ja robím, čo treba," upresňuje Martin s úsmevom, ako to v rodinnom podniku chodí.
Po jarmokoch cestoval už ako tínedžer a robí to dodnes. V Banskej Bystrici vraj na medovníky od Hauríkovcov čakajú ako na teplý chlieb. „Ľudia nás tam už poznajú, takže keď prídeme na Radvanský jarmok alebo na Vianočné trhy, vždy sa vracajú." Medovníky z kráľovského mesta však poznajú po celom Slovensku, predávajú sa vo všetkých regiónoch práve pod značkou Kremnický medovník.
Martin, ktorý raz po otcovi dielňu preberie, tvrdí, že dobré meno a kvalita je základ. Chcú si preto zachovať punc rodinnej firmy, ktorá nepredáva do obchodných reťazcov. Zamerať s plánujú na turistov, ktorí do historického banského mesta a Kremnických vrchov každoročne prúdia.
„Máme vlastný stánok, ktorý prevádzkujeme počas turistickej sezóny. Niektorí cudzinci medovníky nepoznajú, napríklad Angličania, pre tých je to rarita. Česi, Poliaci a Rusi ich poznajú dobre a kupujú ich vo veľkom."
Mnohí ľudia si medovníky odkladajú na pamiatku do vitríny či do kredenca. Podľa Jozefa Hauríka je to na každého uvážení. „Dobrý medovník je taký, ktorý najskôr poteší oči a potom jazyk," tvrdí.
Ani po rokoch to nie je nuda
Pred Vianocami idú na odbyt najmä medové pláty a čisté drobné medovníčky, ktoré si môže doma každý vyzdobiť, ako chce.
„Dnes už síce nemá každý čas na to, aby si urobil a upiekol cesto doma, no o atmosféru zdobenia s deťmi nechce prísť nikto. Práve takéto spomienky totiž po dlhých rokoch ostávajú v pamäti," hovorí Jozef Haurík.
Pečenie, zdobenie a starostlivosť o čistotu dielne má na starosti sedem šikovných žien, ktorým pomáhajú moderné stroje. „Okrem jedného, ktorý je už starší. Kúpil som ho od istej medovnikárskej rodiny, pretože ako jediný vládze dobre premiešať také množstvo cesta."
Spod rúk pekárok a cukrárok vychádzajú zdobené stromčeky, hviezdičky, srdcia i betlehemy ako na bežiacom páse.
„Pracujem tu už osem rokov a vôbec to nie je stereotyp. Osvedčené vzory ostávajú, no stále k nim vymýšľame nové," hovorí o svojej práci Valéria Fronková. Domov však už voňavé medovníky nenosí. „Po rokoch sa všetkým zunovali," pokrčí plecami nad osudom týchto vianočných dobrôt.
„Ja som tu od školy. Prežila som s touto prácou šestnásť rokov aj s dvoma materskými. Rozhodne ma to nenudí. Vždy sa dá vytvoriť niečo originálne. Okrem toho sa pri tom dobre rozpráva s kolegyňami," smeje sa Ivona Novodomcová.
