BANSKÁ ŠTIAVNICA. Medaily zbieral Radoslav Dobrovič už ako junior, no odvtedy stihol dvakrát získať najcennejší kov na svetovom šampionáte v kategórii do 80 kíl. Tento rok sa konali majstrovstvá sveta 70 míľ od Las Vegas, v mestečku Mesquite, odkiaľ sa slovenský reprezentant vrátil pred niekoľkými dňami.
Toto boli pre vás už koľké majstrovstvá sveta?
- Ani neviem. Ale vlastne od mojich pätnástich rokov na ne chodím pravidelne, každý rok.
Za ten čas ste už stihli zožať nejeden úspech, na konte máte aj dva majstrovské tituly.
- Najlepší výsledok som dosiahol v roku 2000 v americkom Virginia Beach, keď som získal zlato. Práve tú medailu si cením najviac. Potom som vyhral titul ešte v roku 2006. Na tohtoročnom európskom šampionáte som v Moskve skončil tretí.
Šieste miesto, ktoré ste si doniesli z Mesquitu je síce tiež pekné, ale nie je pre vás tak trošku sklamaním?
- Čakal som viac, no nie vždy sa to podarí. Veľa záleží od športového šťastia. Okrem toho som mal nejaké zranenia, takže príprava nebola stopercentná. Uvidíme, na budúci rok to možno zlepším.
Trofeje. Počas svojej kariéry ich už nazbieral naozaj veľa.
Aká bola v Amerike konkurencia?
- Silná. Veď súťažilo 900 športovcov z 50 krajín.
Zažili ste na ostatných majstrovstvách sveta nejakú kurióznu situáciu?
- Áno. Keď sme ráno prišli na váženie, mal som 80,5 kíl. Aby som sa zmestil do mojej kategórie, trošku som pobehal a vrátil som sa. Navážili mi 80,1 a nepustili ma. Išiel som teda na izbu, napustil som si vaňu, zostal som v nej pätnásť minút, trochu som sa vypotil a znova som išiel na váženie. Mal som 79 kíl a pýtali sa ma, že čo sa stalo. Tak som odvetil, že majú pokazenú váhu.
Čo si takýto šport od človeka vyžaduje?
- Špeciálny tréning na trenažéroch a strojoch. Posilňujeme prsty, zápästie, predlaktie, biceps. Ide vlastne o pretláčanie celým telom, nielen rukou ako si mnohí myslia. Samozrejme, dôležité sú tréningy na stole so sparing partnermi.
Koľko armwrestlerov má Štiavnický klub?
- Pätnásť. Vlastne od nás boli v Amerike ešte ďalší dvaja. Jeden z nich, Ján Vojenčák, vybojoval v kategórii do 70 kíl striebro.
Ako ste sa k armwrestlingu dostali?
- Bola to otcova srdcová záležitosť, tak som to skúšal aj ja. Môj krstný jedného dňa v novinách vyčítal, že sa chystá nejaká súťaž, tak sme tam išli. Vyhral som a odvtedy sa tomu venujem.
S týmto športom ste už precestovali kus sveta.
- Áno. V Amerike som bol už niekoľkokrát. Na budúci rok ideme napríklad do Turecka, Kazachstanu či Brazílie.
Máte dva svetové tituly, jeden európsky. Máte ešte nejakú métu?
- Čím viac medailí zo svetových šampionátov, tým lepšie. Jano Germánus je štrnásťnásobným majstrom sveta a keby som sa mu trošku priblížil, potešilo by ma to. Aj keď, dobehnúť ho už určite nedobehnem. Keby mi však do zbierky pribudlo ešte pár titulov, bol by som veľmi rád.
Do kedy sa armwrestlingu plánujete venovať?
- Sú takí, čo vyhrávajú majstrovstvá sveta ako päťdesiatroční. Takže zostanem pri tom, kým vydržia ruky. Ale keď skončím so súťažením, chcel by som sa uchytiť ako reprezentačný tréner.
