„Najmä vtedy, keď je vonku pochmúrne a sychravo,“ hovorí.
ŽARNOVICA. V marci to bude presne rok, čo aktívny športovec, stolnotenista a zároveň asistent reprezentačného trénera paralympionikov, Ľuboš Dobrotka, podstúpil transplantáciu obličky.
Problémy s krvným tlakom
V roku 2008 mu diagnostikovali zlyhávanie obličiek. „Primárnou príčinou bol zle liečený vysoký krvný tlak,“ vracia sa k začiatkom svojich zdravotných problémov. Tie však môžu siahať ešte do roku 1999, keď prežil autonehodu. „Mal som poranenú chrbticu práve v oblasti obličiek. Možno tam nastal nejaký úder, ktorý to s odstupom rokov mohol odštartovať,“ myslí si. V chorobopise má však ako spúšťač napísaný vysoký krvný tlak.
„Nasadili mi prísnu diétu, pričom som nemohol zjesť viac ako 40 gramov bielkovín denne. Toto množstvo obsahuje napríklad krajec chleba s rezňom dokopy,“ vysvetľuje. Pozor si dával aj pri výbere ovocia, obmedziť musel tiež príjem tekutín. „Bojoval som s tým rok,“ podotkol.
O jedálny lístok sa mu starala manželka. „Zo špeciálnej múky mi robila cestoviny, piekla chlieb a koláče,“ vymenoval zloženie svojej stravy. „Mohol som jesť aj trošku mäsa a ovocie, pri ktorom som musel dávať pozor, čo obsahuje,“ hovorí.
Podpora rodiny je pri liečbe veľmi dôležitá. Potvrdzuje to aj Ľuboš Dobrotka. „Pre každého, kto má manželku, je jej starostlivosť počas choroby obrovskou výhodou,“ tvrdí otec troch dcér.
V Pekingu na vlastné riziko
Napriek zdravotným komplikáciám sa ako asistent reprezentačného trénera stolnotenistov zúčastnil na paralympiáde v Pekingu. „Išiel som tam na vlastné riziko. Takmer tridsať dní som sa musel zaobísť bez špeciálnej múky, ktorá bola základom môjho denného menu. Našťastie, z pestrého výberu jedál som si vždy našiel niečo vhodné,“ spomína „výlet“ na ázijský kontinent.
Vo februári 2009 mu lekárka oznámila, že jeho stav sa zhoršuje. Dokazovali to výsledky vyšetrení, ktoré pravidelne absolvoval, ale aj jeho vlastné pocity. Strácal silu, energiu a prenasledovala ho únava. „Dialýza bola neodvratná. Nastúpil som na ňu presne po roku diét,“ pokračuje. Do nemocnice chodil trikrát týždenne na štyri hodiny. „Vďaka dialýze som sa prihlásil na Vysokú školu zdravotnícku a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Čas strávený v nemocnici som využil na štúdium,“ usmieva sa.
Počas choroby sa zúčastnil paralympiády v Pekingu.
Dialýza v cudzine
„Je šťastím, že sme v Európskej únii. Zdravotníctvo je tak poprepájané a ústretové, že som si dialýzu dokázal vybaviť napríklad v Slovinsku, Rakúsku či Taliansku,“ vymenoval štáty, v ktorých sa o neho lekári bez problémov postarali. „Absolvoval som tak majstrovstvá Európy v talianskom Janove a iné reprezentačné výjazdy či sústredenia,“ pochvaľuje si. „Vždy sa to vopred vybavilo cez telefón a tak som v zahraničí mohol fungovať.“
Po dialýze sa síce cítil lepšie, no jej pravidelné absolvovanie je nielen únavné, ale aj škodlivé. „Na jednej strane lieči, čistí krv a na druhej ničí ďalšie orgány. Pečeň, srdce, všetko možné,“ pokračuje. „Čím dlhšie to človek podstupuje, tým ťažšie si potom organizmus zvyká na novú obličku,“ vysvetľuje.
Celú situáciu zvládal dobre najmä vďaka rodine, ale aj preto, že je športovec. Ako tréner paralympionikov je v pravidelnom kontakte s ľuďmi, ktorí sa tiež museli popasovať s ťažkými životnými obdobiami. „Poznám chlapcov, ktorí majú osudy ťažšie ako my,“ pripomenie. „Vedel som, že keď sa bojuje, dá sa žiť so všetkým.“
Nechcel stratiť ani minútu
Ľuboš Dobrotka má o dva roky mladšieho brata, s ktorým chceli zistiť, či by mohol byť jeho potenciálnym darcom obličky. „Najlepšie je, keď vám orgán daruje príbuzný, súrodenec,“ vysvetľuje. „Vlani vo februári sme teda išli na krížové testy a výsledky ukázali, že je vhodný takmer na sto percent,“ hovorí. Nakoniec však dostal obličku od úplne neznámeho človeka. O dva týždne nato mu totiž volali z banskobystrickej nemocnice, že už ju pre neho majú. „Žiaľ, už od mŕtveho človeka. Mal som sa tam dostaviť do štyroch hodín, no ja som tam prišiel asi za hodinu. Nechcel som stratiť ani minútu. Zhodou okolností som bol práve na návšteve u brata. Ten mi požičal pyžamo, aj zubnú kefku,“ opisuje rýchle konanie.
Tvrdí, že pred vážnou operáciou strach nemal. „Tam nemáte čas na nervozitu,“ povedal. „Predtým mi ešte robili všetky možné testy. O siedmej večer ma operovali a o pol jedenástej som sa už zobudil s novou obličkou.“ Po prebudení mal vraj veľké bolesti. „Možno to bude znieť čudne, ale napriek tomu to boli pekné bolesti.“
Z extrému do extrému
Na nohy sa postavil na piaty deň po operácii. „Niektorí sú na tom aj lepšie. Ja som však dosť citlivý. Manželka hovorí, že som horší ako dieťa. Ale, my muži sme asi všetci takí,“ žartuje. „Keď ma trochu ofúkne, hneď som nejaký boľavý,“ priznáva s dávkou humoru.
Po transplantácii užíval viac ako tridsať tabletiek denne, momentálne ich berie už „len“ osemnásť. „Ich počet sa postupne znižuje podľa zdravotného stavu a výsledkov. Možno, že ich mám preto toľko, lebo som dobrovoľne súhlasil so štúdiovými liekmi, ktoré ešte nemajú na sto percent odskúšané. Na celom svete je nás okolo 2-tisíc a na Slovensku sme len dvaja. Aspoň takto prispejem k ich vývoju a v budúcnosti možno pomôžu niekomu ďalšiemu,“ myslí si.
Konečne si môže dopriať jedlá, ktoré pre neho predstavovali tabu. Okrem grepu vraj môže jesť všetko. „Šťava z neho obsahuje látky, ktoré orgán odvrhujú,“ vysvetlil. „Počas dialýzy som denne mohol vypiť maximálne liter tekutín. Teraz sa musím snažiť o pravý opak. Aby oblička dobre fungovala, mal by som vypiť štyri litre,“ porovnáva obdobie predtým a potom. „Išiel som z extrému do extrému,“ podotkol.
Dáva si veľký cieľ
V priemere vraj transplantovaná oblička vydrží desať rokov. „Niekomu funguje dva dni, pár mesiacov a niekomu ani nenabehne,“ hovorí. „Poznám však ľudí, ktorí s takou obličkou žijú sedemnásť rokov. Je to individuálne.“
Okrem rodiny a priateľom ďakuje za to, ako to celé dopadlo, personálu dialýzy v Žiari nad Hronom na čele s doktorkou Bullovou. Takisto transplantačnému oddeleniu Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici pod vedením primárky Lackovej.
„Transplantácia mi zmenila život. Viac si vážim zdravie a strážim si voľný čas, ktorý delím medzi rodinu a koníčky,“ hovorí. Do budúcnosti si dal veľký cieľ. „V júli chcem vyhrať na Majstrovstvách sveta dialyzovaných športovcov v Göteborgu v stolnom tenise.“ Občas myšlienkami zájde k svojmu darcovi. „Najmä vtedy, keď je vonku pochmúrne a sychravo,“ povie. „Viem len to, že išlo o pána mladšieho odo mňa, ktorý zomrel v banskobystrickej nemocnici.“
