„Po otcovi som Iračanka a po mame Slovenka, srdcom sa však hlásim k tomuto priestoru," povedala na besede v Hornej Vsi o svojom pôvode autorka knihy Arabský svet – Iná planéta? EMÍRE KHIDAYER. Arabistka, bývalá diplomatka a obchodníčka odhaľuje Slovákom každodenný život, ale aj tajomstvá a rozpory arabských krajín.
Narodili ste sa v zmiešanom manželstve, váš otec však žil v Iraku. Vnímali ste v detstve vplyvy a prelínanie sa dvoch kultúr?
- Už moje meno Emíre vzniklo tak, že otec predostrel paletu mien, no vybrala ho babička. Emirka to je ako Emilka, vravievala. Ale áno, do určitej miery som cítila, že sa v rodine stretávajú dva svety. Vždy tam boli nejaké závany. Začínalo to voňavými arabskými koláčikmi, či farebnými vyšívanými taškami, ktoré mi z Iraku priniesol otec. Tieto momenty mi otvárali nový obzor, o ktorom som v tom čase nevedela takmer nič.
Vyštudovali ste arabistiku a islamistiku. Skrývalo sa za výberom školy hľadanie identity?
- Vychádzala som z toho, čo som mala, no istú vec som nemala – svojho otca. Inak to funguje v rozvedených manželstvách, kde môže rodič za dieťaťom dochádzať, no mne otcovský prvok úplne chýbal. Snažila som sa preto nájsť aspoň niečo, čo by s ním súviselo. Tento motív ma doviedol aj k mojej neskoršej profesii.
Do arabských krajín ste sa po prvýkrát dostali ešte ako študentka. Líšila sa skutočnosť od vašich predstáv?
- Patrím k ľuďom, ktorí dopredu veľa neočakávajú, a tým pádom nemôžu byť sklamaní. Brala som to jednoducho tak, ako mi to život servíroval. Určité špecifiká ma prekvapili, no v zásade sa mi arabský svet zdal dosť podobný slovenskému. Oproti iným spoločenstvám sú ale Arabi určite vášnivejší a do všetkého, čo robia, dávajú celé srdce.
Svoju knihu Arabský svet – Iná planéta? ste nazvali „bibliou arabských spoločností". Ako ste to mysleli?
- Mojím zámerom bolo prostredníctvom skúseností a príbehov zo sedemročného pôsobenia v týchto krajinách, priblížiť rôzne témy zo života Arabov nie odborníkom, ale ľuďom, ktorí o nich nemajú odkiaľ vedieť. Spájanie faktov a konkrétnych situácií im má pomôcť pochopiť súvislosti.
Svoju knihu som písala aj pre mladé dievčatá, ktoré sa počas plavby po Níle zaľúbia do egyptského sprievodcu alebo čašníka. Nie vždy totiž takéto vzplanutia dopadnú dobre. Islamské právo rozlišuje niekoľko druhov sobášov, pričom niektoré z nich môžu trvať len pár hodín.
Ako sa cudzinky môžu vyvarovať takémuto riziku?
- Minimálne by si mali o krajine, do ktorej cestujú, naštudovať čo najviac, aby nechcene nevhupli do niečoho, čo im neskôr môže spôsobiť problémy. Na internete sa dnes už dajú nájsť zoznamy mužov, ktorí sa európske dievčatá snažia využiť. Treba rátať s príjemnými i nepríjemnými zážitkami, v podstate ale platí, šťastie praje pripraveným.
Dostali ste niekedy v cudzine ponuku na sobáš?
- Stalo sa mi to, keď som to vôbec nečakala. S obchodným partnerom zo Sýrie Sámirom sme preberali pracovný projekt, keď zrazu prišiel s projektom sobáša. Bolo to zvláštne, šokovalo ma to. Povedala som nie a rýchlo som sa vrátila k práci.
Vo svojich knihách sa snažíte prelomiť niektoré predsudky. Ktoré stereotypy pretrvávajú medzi Arabmi vo vzťahu k Európanom najčastejšie?
- Myslia si, že v Európe funguje voľný spôsob partnerského života a istá frivolnosť. Keď sem prídu, mnohí predpokladajú, že si môžu ženy kúpiť vo verejných domoch alebo cez nejakú agentúru ako call girls. Keď ich nejaká odmietne, ostanú zarazení.
Za samozrejmosť pokladajú aj to, že sa máme lepšie a často snívajú o získaní schengenské víza. Nechápu ale, že keď sa dostanú do inej spoločnosti, očakáva sa od nich istá miera prispôsobivosti. Práve tí, ktorí prichádzajú len pre peniaze, sa málokedy integrujú. No predsudky pretrvávajú na oboch stranách.
Aké sú teda na tej našej?
- Slováci, ale aj Európania v širšom zmysle, si myslia, že všetci Arabi sú moslimovia a každý z nich má štyri ženy. To ale platí stále menej. Ďalšou domnienkou je, že postavenie ženy v arabskom svete je veľmi zlé. To je však veľmi relatívne, nelíši sa to len od krajiny ku krajine, ale aj od rodiny k rodine. Niekde má žena svoju spoločenskú hodnotu a dostáva sa na úroveň mužov. Túto stránku ale sami Arabi nedokážu pozitívne spropagovať, a potom sa do popredia dostávajú obrazy opačných extrémov.
Odkiaľ tieto predstavy extrémov pochádzajú?
- Podľa môjho názoru sú na tom najhoršie pomocnice v domácnosti a slúžky v štátoch Perzského zálivu. Sú to tiež moslimky, ktoré tam prichádzajú za prácou a často sa stávajú obeťami sexuálneho zneužívania. Ich sponzori, alebo zamestnávatelia, nad nimi uplatňujú neobmedzenú moc, majú ich pasy, rozhodujú o tom, či zostanú v krajine alebo ich deportujú, či niečo zarobia alebo nie. Napríklad v Jemene treba ešte desiatky rokov na to, aby sa postavenie žien dostalo na úroveň napríklad dnešného Egypta.
Myslíte si, že Slováci sú k iným kultúram tolerantní?
- Napriek tomu, že neprichádzali často do kontaktu s inými kultúrami, sú pomerne otvorení. V prípade, že si známi z cudziny našli u nás priateľov, boli spokojní, že sa im venovali a ukázali im Slovensko z rôznych strán. Málokto z nich odchádzal so zlým pocitom.
Ako vnímate súčasné nepokoje v niektorých arabských krajinách, či už v Tunisku, Egypte, Bahrajne alebo Líbyi?
- Ide o vyvrcholenie dlhšieho vývoja, keď napríklad v Egypte žili masy ľudí na hranici chudoby. Pohár pretiekol. Politická vôľa, no najmä ekonomická situácia, dosiahli úroveň, ktorá vyústila do nepokojov. Týmto krajinám držím palce, no nie všade existuje politická sila na zmeny. Z pohľadu budúcnosti je dobré, že niektoré režimy padli, no mali určitú disciplínu, ktorá bude v týchto štátoch chýbať, čoho sa Západ obáva.
V uplynulých týždňoch zachvátil Slovensko ošiaľ v podobe tureckej telenovely Tisíc a jedna noc. Má tento seriál vo vzťahu k islamskému svetu výpovednú hodnotu?
- Výpovedná hodnota „Šeherezády" spočíva v tom, že vidíme odlišnosti vzťahu medzi mužom a ženou. Inak sa oslovujú, inak vyzerá ich rodinný život. Zároveň však vnímame, že žena môže aj tam, kde vládne islam, dosiahnuť určité postavenie. Tento seriál možno nazvať akousi sondou do inej spoločnosti. Občas ho preto sledujem aj ja.
O spisovateľke
Emíre Khidayer (1971) je absolventkou arabistiky a islamistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako diplomatka pôsobila v Egypte, Kuvajte aj Iraku a neskôr ako konateľka firmy v oblasti IT v emirátskom Dubaji. Dnes prostredníctvom svojich kníh a článkov v médiách približuje arabský svet Slovákom. Bola aktívna v združení Pro Oriente, zameraného na multikultúrny dialóg. Je autorkou populárnych publikácií Arabský svet – Iná planéta? a Život po arabsky. Vydala aj zbierku orientálnych príbehov s názvom Príbehy zo Sumhuramu.
