HLINÍK NAD HRONOM. Obyvatelia Mierovej ulice využijú každú príležitosť na spoločné posedenie a zábavu. „Keď je pekne, stretneme sa vonku. Jeden kosí trávu, druhý strihá stromčeky, ďalší zametá. Vždy si máme čo povedať, navzájom si pomáhame, sme družní," opísala susedské vzťahy Anežka Lipianska.
Začalo sa to na Silvestra
Myšlienka spoločných zábav vznikla v jeden silvestrovský deň. „Po polnoci sme s fľašou šampanského všetci susedia vyšli von a gratulovali si. Asi dve hodinky sme sa pod holým nebom zabávali a debatovali," pokračuje. Predvlani už zorganizovali spoločný Silvester vopred. „Každý prispel nejakým základným vkladom. Objednali sme si prasiatko, perfektný ohňostroj a zapojili muziku. Na ulici sme sa bavili od večera až do rána," spomenie prvú veľkú párty. „Tento rok sme si to zopakovali. Poschádzali sme sa všetci rodinní príslušníci, bolo nás okolo päťdesiat. Často nás príde aj viac," hovorí.
Deťom ukázali tradíciu
Počas roka si aspoň dvakrát urobia spoločnú gulášpartiu. „V lete si hocikedy k večeru robievame len také sedeníčko. Kým dospelí debatujú, deti sa spoločne hrajú," vykreslí susedskú idylu. „Ulica je veľmi živá, je tu veľa malých detí," podotkne. „Samozrejme, nie je do toho zapojená úplne celá ulica, aktívnych je zhruba dvanásť rodín," vysvetlila.
Mierovčania si spravili pred pár dňami aj spoločnú zabíjačku. „Chceli sme deťom ukázať niečo tradičné, čo už pomaly mizne," vysvetlila Anežka Lipianska. V každej rodine sa našlo niečo, čo je na zabíjačku potrebné. „Kotliny, sporák, hrnce," vymenovala niektoré z nich. „Asi 120-kilové prasiatko nám doviezli už zabité. Nasledovalo obáranie, škrabanie, delenie na trojnožke. Deti okolo pobehovali a ženy v šatkách, ako totky, na to dozerali." Nakoniec si pochutnali na pečienke, tlačenke, hurkách či kapustnici.
Do kuchyne si nelezú
Iné ulice sa k Mierovej nepridávajú. „To by už bola strašná masovka, museli by sme to robiť na štadióne. Toto je len súhra duší na ulici, kde spadajú najbližší susedia," tvrdí. Stretnutia vraj často vznikajú úplne spontánne. „Hocikedy, keď je pekne, povieme si, hoďme niečo do kotla. Nelezieme si však do kuchyne a nenavštevujeme sa za každú cenu. Ide len o jednoduché bavenie sa." Kedysi, keď si ľudia večer pozametali pred domami, sedávali na svojich lavičkách a rozprávali sa. „Ani nevedeli, ako zo seba vyrozprávali psychické problémy. Dnes sa všetci zatvárajú do domov, sú z toho chorí a húfne navštevujú psychiatrov. Nám ide o to, aby sa ľudia na seba dokázali viac usmievať a robiť si malé radosti."
