NOVÁ BAŇA. Séria besied v knižnici pokračovala so spisovateľom Michalom Hvoreckým.
Vyštudovali ste estetiku. Vedeli ste už počas školy, že váš život sa uberie spisovateľským smerom?
- Na vysokú som išiel trochu neskôr ako moji rovesníci, ale písať som začal už ako tínedžer. Zrejme to súvisí s tým, že môj otec a starý otec písali knihy, aj keď odborné. Celkovo sa u nás veľa čítalo a písalo.
Prečo ste išli na univerzitu až s odstupom času?
- Nikdy som nemal rád takú tú slovenskú líniu, že po základnej a strednej škole treba ísť na vysokú. Ja som si dal po strednej pauzu a robil som všetky možné povolania.
Aké napríklad?
- Fú, toho je naozaj veľa. Robil som sekretárku, v reklame, jeden hudobný festival v Bratislave, predával som v supermarkete. Kontinuálne som písal a keď som mal 23 rokov, išiel som na vysokú.
Dá sa povedať, že na štúdium ste museli dozrieť?
- Bavilo ma to oveľa viacej, ako keby som tam išiel hneď po strednej, v takom mladom veku.
Čomu okrem veku tú pauzu ešte pripisujete?
- Mal som veľmi ťažkú pubertu. Nevedel som sa nájsť a žil som dosť divoko. Kým som sa upokojil, chvíľu mi to trvalo.
Takže ste boli problémové dieťa?
- Žiaľ, asi áno.
Pamätáte si z toho obdobia nejaký váš najväčší prešľap?
- Neviem, či to nazvať prešľapom, ale v deväťdesiatych rokoch som sa pohyboval vo vtedy veľmi populárnej technoscéne. Súviselo to s nočným životným štýlom, trochu aj s experimentovaním s drogami a podobne. Patrilo to k môjmu dospievaniu.
Zrejme ste odvtedy prešli veľkou zmenou.
- Mnohí ľudia, ktorí ma stretli ako dospelého, neverili, že som ten istý človek.
Ľutujete niečo z toho obdobia?
- Možno som aj rád, že som si to odžil. Myslím, že teraz som oveľa vyrovnanejší. Asi som si tým musel prejsť. Akurát tajne dúfam, že teraz, keď už mám sám malé dieťa, raz mi to nevráti a nebudem s ním mať také starosti, ako mali moji rodičia so mnou.
Koľko má rokov?
- Je to len bábätko, má deväť mesiacov.
Doteraz ste napísali šesť kníh, zatiaľ posledná, ktorá vyšla vlani, sa volá Dunaj v Amerike. Čo rozhodlo o jej názve?
- Dunaj je témou celého románu. Dej sa odohráva na lodi, ktorá sa plaví z Bavorska známou trasou Linz, Viedeň, Bratislava, Budapešť, cez Srbsko, Bulharsko, až do delty vo východnom Rumunsku. Putuje na nej veľká skupina Američanov a sprevádza ich mladý Bratislavčan. Tá práca mu už hrozne lezie na nervy a stále si opakuje rovnakú mantru, že by bolo perfektné, keby tí turisti mali v Amerike Dunaj. Nemuseli by sem už totiž chodievať. Všíma si ich rozmary, roztopaše, rozmaznaný spôsob života.
Prácou na lodi ste si osobne prešli. Sú v knihe vaše skutočné zážitky?
- Áno, je ich tam veľa. Na lodi som vydržal dva roky, ale potom som sa z toho išiel zblázniť. Povedal som si, že radšej odtiaľ odídem a napíšem o tom.
Ku ktorému z vašich doterajších diel máte najsilnejší vzťah?
- Ťažko sa mi to hodnotí, ale asi každý je najviac spojený so svojou poslednou prácou. Do Dunaja som dal veľmi veľa zo seba, pre mnohých ľudí bolo prekvapením, že autorom som ja. Má realistickejší, až nostalgický štýl, trošku taký retro nádych. Je tam veľa spomínania na detstvo pri Dunaji v Bratislave. Opisy rieky a prírody sú poetické, ale zároveň je tam drsný cynizmus. Ale veľmi ma bavil aj Pastiersky list, teda moja knižka krátkych fejtónov.
Čo momentálne čítate?
- Vždy, keď som niekde, kúpim si nejakú knihu. Tu som sa v jednom starožitníctve dostal k románu, ktorý som chcel prečítať už dávno. Je to Egypťan Sinuhet od Mika Waltariho. Kedysi dávno som to čítal ako tínedžer, tak som si to chcel oživiť. A musím povedať, že teraz to vnímam úplne inak.
Dlhé roky vás ľudia vnímali ako jedného z najmladších známych spisovateľov na Slovensku.
- Tak to už neplatí.
Stále ste mladý, ale kde si sám seba predstavujete o takých tridsať rokov?
- Nemám potuchy. Môj vlastný život ma stále prekvapuje niečím novým. Keby ste sa ma pred desiatimi rokmi spýtali, kde sa vidím v roku 2011, nemám šancu odpovedať. Toľko vecí sa vyvinulo úplne odlišne. Stále si robím svoju prácu, raz idú veci lepšie, raz horšie. V literatúre je možný len veľmi malý progres a ja sa snažím, aby som nestagnoval. Ale myslím si, že za tie roky som sa niekde posunul a získal si svoje publikum.
Cestujete za ním po celom Slovensku.
- Áno. Spoznávam túto krajinu podrobne. Chodím aj do menších miest, čo je pre mňa inšpiratívne.
V Novej Bani ste sa stihli poprechádzať. Čo vás najviac zaujalo?
- Vždy som chodieval okolo, keď som išiel autom smerom na Banskú Bystricu, ale nikdy predtým som nebol v samotnom mestečku. Som rád, že som sa sem konečne dostal. Snažím sa ľuďom hovoriť, aby sme nepodceňovali náš vlastný vidiek, menšie mestá. Aj tu sa môže diať strašne veľa vecí, zavisí to od angažovaných jednotlivcov. Cítim, že ľudia, ktorí chcú niečo spraviť, dokážu to aj v malom meste.
Profil Michala Hvoreckého
Prozaik a publicista, narodil sa v Bratislave 29. decembra 1976. Vyštudoval estetiku na UKF v Nitre. V roku 2004 absolvoval semester na spisovateľskej Univerzite v Iowa City v USA. V roku 1998 debutoval zbierkou poviedok Silný pocit čistoty, nasledovala zbierka Lovci a zberači. V roku 2003 mu vyšiel román Posledný hit, o dva roky neskôr Plyš a o ďalšie dva Eskorta. Výber krátkych textov s názvom Pastiersky list vydal v roku 2008. Zatiaľ jeho posledný román, Dunaj v Amerike, vyšiel vlani. Jeho knihy preložili do nemeckého, talianskeho, poľského a českého jazyka. Napísal aj divadelnú hru Slovenský inštitút, jedna komédia. Žije v slobodnom povolaní.
