nt.
NOVÁ BAŇA. V živote Oľgy Laukovej dominujú tri mestá. Nová Baňa, Martin a Banská Bystrica. V prvom z nich sa narodila, s ďalšími dvomi ju spojila práca.
Cítite sa ešte ako Novobančanka?
- Keď som z Novej Bane odišla, mala som osemnásť rokov. Vraciam sa tam skoro každý víkend do rodného domu, v ktorom bývajú moja mama a sestra s rodinou. Kontakt s mojím mestom som nikdy nestratila.
Predpokladám, že v osemnástke ste odišli kvôli štúdiu.
- Áno, skončila som Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, ktorá kedysi sídlila v súčasnej Základnej škole svätej Alžbety. Dodnes, keď náhodne stretnem bývalých spolužiakov, rada spomínam na pekné zážitky z tejto školy. Odtiaľ viedla moja cesta do Bratislavy, kde som študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Z hlavného mesta ste si to potom namierili do Martina. Prečo vás to ťahalo práve tam?
- Mám silné vlastenecké cítenie a toto mesto je kolískou slovenskej kultúry. Zostala som tam osemnásť rokov.
A nechali ste po sebe nezmazateľnú stopu v podobe Turčianskej galérie. Čo vám vnuklo myšlienku vytvoriť ju?
- Martin má byť na čo hrdý. Žilo tam veľa umelcov, ale chýbala mu galéria, kde by sa prezentovali. Po rekonštrukcii Župného domu v ňom teda vznikla Turčianska galéria a stála expozícia výtvarných umelcov. Dá sa povedať, že išlo o priekopnícke kroky.
Pričinili ste sa aj o zapísanie Vlkolínca a Banskej Štiavnice do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Ako k tomu došlo?
- Pracovala som na Krajskom národnom výbore (KNV) v Banskej Bystrici ako vedúca odboru kultúry. Materiály z diania v rámci kraja sa spracovávali u nás. Takže všetky dokumenty potrebné pre schvaľovací proces sme museli dať dokopy my.
Ste hrdá na to, že ste boli súčasťou tímu, ktorý to celé pripravil?
- Určite. Najmä v súvislosti s Vlkolíncom, kde človek zažíva spojenie medzi nebom a zemou. V tom období ešte nebol chalupárskou oblasťou, kde sa striktne dodržiava nejaký režim. Ľudia tam žili úplne prirodzene, podľa svojich pravidiel. Vnímala som tam bezprostrednú harmóniu človeka s prírodou a pocítila som výzvu zachovať to.
Krajskú hvezdáreň a planetárium Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom máme tiež aj vďaka vám.
- Pôvodne to malo byť postavené v Banskej Bystrici, kde však nevedeli byť promptní. Tak som ako zamestnankyňa KNV, ktorá na to mala kompetencie, zavolala do Žiaru. Spýtala som sa, či sú ochotní v krátkom čase vybaviť na to všetko potrebné a s nadšením súhlasili.
Ostatných viac ako desať rokov pôsobíte vo funkcii riaditeľky Štátnej vedeckej knižnice (ŠVK) v Banskej Bystrici.
- Tých ciest mohlo byť viac a inde. Mňa však nikdy nelákal veľký svet, hlavné mestá, ani Bratislava, kde som mala veľa možností. Vždy som túžila po menšom meste, ktoré ale poskytuje mnohé príležitosti.
Patríte k šťastným ľuďom, ktorí robia to, čo ich baví?
- Je ideálne, keď má človek svoju prácu rád. Samozrejme, vždy to tak nejde. Nie každý deň je nedeľa. Okrem slnečných dní sú aj mrazivé, ale treba hľadať spôsob, ako spraviť aj zo všednej práce niečo, čo obohatí.
Počas desiatich rokov ste v ŠVK zaviedli mnohé novinky. Ktorým pripisujete najväčší význam?
- Máme tu napríklad Literárno-hudobné múzeum, galériu, divadlo, bábkarský salón, jazykové centrá. Konkrétne čínske, britské, americké, ruské a nemecké. Naša knižnica má nádych multikultúrneho centra a treba povedať, že sa nachádza v historickom objekte, ktorý patrí k najkrajším v Banskej Bystrici.
Nedávno vás nominovali do prestížnej ankety Slovenka roka v kategórii biznis a manažment. Ako ste sa tam dostali?
- Prekvapilo ma, keď mi zavolal jeden pán z podnikateľskej oblasti, že ma sledujú už niekoľko rokov a vidia výsledky mojej práce. Vraj by sa o tom patrilo hovoriť aj verejne. Vôbec som nepredpokladala, čo to so sebou prinesie.
Myslíte tým aj negatívne reakcie?
- Áno, tiež závistlivé. Byť v takejto pozícii nie je ľahké. Vedúci pracovník nikdy nemôže byť populárny. To je psychologicky dané, šéf jednoducho nie je obľúbený.
Cítite to aj priamo v knižnici?
- Skôr ide o bývalých zamestnancov a fantáziu ľudského ducha. Je neuveriteľné, čo všetko si dokáže domýšľať. Ale to je len momentálna daň za popularitu.
Vďaka svojej práci ste sa stretli s mnohými významnými osobnosťami. Môžete spomenúť aspoň niektoré?
- Tak napríklad Laura Bushová, Ľudmila Putinová či kanadská generálna guvernérka Michaelle Jeanová. Veľa projektov som robila s pani prezidentovou.
Všetko sú to zaujímavé mená. Ako na vás tie dámy pôsobili?
- Keď tu napríklad boli Bushovci, musela som dodržiavať protokol. Mala som na sebe predpísané oblečenie a počas stretnutia som nemohla mať nič v rukách. Kabelku, ani žiadne predmety. Ale pani Bushovej, ktorá je pôvodným povolaním tiež knihovníčka, sa mi napriek tomu podarilo darovať dve knihy. Jednu o Banskej Bystrici a ďalšiu o našej knižnici. Keď nás predstavovali, mali sme spomenúť aj svoje zamestnania. Jej manžel, George Bush, pri mne hneď reagoval, že aj jeho žena je knihovníčka. Laura Bushová je bezprostredná, príjemná pani.
Vy sa vlastne pohybujete vo vysokých spoločenských kruhoch.
- Môže to tak vyzerať, ale je to výsledok náročnej práce.
Máte z takýchto stretnutí nejaký vtipný zážitok?
- Raz sem prišla rokovať pani Liu, kultúrna atašé čínskeho veľvyslanectva. Celý čas tu s ňou bol nejaký pán a v duchu som sa pýtala, že prečo si so sebou doviedla vodiča. Zdalo sa mi to čudné, počas celého rozhovoru pri nej len ticho sedel. Keď odchádzali, podala mi vizitku. Na druhej strane mala napísané, že je manželkou veľvyslanca. Keď som sa jej na to opýtala, potvrdila to so slovami: „Áno, sedí tu so mnou." A ja som pritom celý čas riešila problém, prečo je tu s nami jej šofér.
Predtým vám ho nepredstavila?
- Ale áno, no keď hovorila jeho meno, v tom šume som dobre nerozumela. Zaujímavé je, že nakoniec mi odovzdal pozdrav od čínskej kultúrnej atašé Berlína v podobe obrovskej maľovanej šatky. Poznala som sa s ňou z kurzu nemčiny, ktorý som tam v minulosti absolvovala. Veľmi ma to prekvapilo.
Aké cudzie jazyky okrem nemčiny ešte ovládate?
- Plynule hovorím rusky, aj anglicky. Je to veľké pozitívum. Celkovo mi veľa dali študijné pobyty v Rusku či Nemecku.
Vzdelávate sa teda celý život.
- Áno. Nie je to žiadna odmena, často hromžím, že sa zase musím učiť a trápiť. Na druhej strane si neviem predstaviť, že by som si vedomosti nedopĺňala. Asi je to mojím osudom. Môj život je symbolicky spojený so 17. novembrom, Medzinárodným dňom študentstva, ktorý je aj dňom môjho narodenia. Zrejme mám dané sudičkou, že sa musím učiť do smrti.
Ktorý z cudzích jazykov je vám najbližší?
- Vždy podľa toho, s kým práve hovorím. Ale je pravdou, že ruština a nemčina sú jazykmi, ktoré som sa učila od základnej školy. Patrím ku generácii, ktorá to v tomto smere nemala veľkolepé. Napriek tomu som sa snažila nezanedbať to, môj vnútorný pocit mi hovoril, že je to potrebné. Ruštinu som napríklad aktívne používala ako sprievodkyňa v cestovnej kancelárii. Destinácia bývalého Sovietskeho zväzu mi vyhovovala, mala som možnosť ísť aj do oblastí, kde sa človek len tak nedostane. Absolvovala som expedície do Arménska, Gruzínska, dostala som sa aj pod Pamír.
Vráťme sa ešte k vašej nominácii v Slovenke roka. Ako vidíte svoje šance v tejto ankete?
- Samotná nominácia je úspech. Pre každú z nás, ktoré tam sme, je ocenením už to, že nás vybrali. V podstate nejde o súťaž, ale o prezentáciu jednotlivcov, osobností ako takých.
