JANOVA LEHOTA. V obci bývajú štyri ukrajinské rodiny. V čase našej návštevy sme však doma našli len dôchodcu Vladimíra Popoviča. „Všetci sú v práci," vysvetlil neprítomnosť ostatných.
Na Slovensko ho priviedol strach z chorôb spôsobených radiáciou. Jeho dcéra a vnučka mali problémy so štítnou žľazou, čo tiež pripisovali Černobyľu. Po presťahovaní sa do Janovej Lehoty však všetky komplikácie zmizli a dnes ani jedna z nich nemusí brať žiadne lieky.
Videl zomierať kamarátov
Keď koncom apríla 1986 vybuchol Černobyľ, obyčajní Ukrajinci o tom nevedeli. „Nikto nám nič nepovedal. Dozvedeli sme sa o tom až po týždni. Prvomájové oslavy sa konali ako keby sa nič nestalo a všetci sme išli do sprievodu. Len sme sa čudovali, kde sú všetci papaláši. Na tribúnach totiž, na rozdiel od minulých rokov, chýbali," spomína Vladimír Popovič, ktorý v tom čase žil so svojou rodinou 250 kilometrov od Černobyľu, v krajskom meste Rovno. „Ale aj tam sme cítili vo vzduchu niečo zvláštne. Všetkým sa nám ťažko dýchalo," podotkol. „Krátko nato sa začali objavovať následky," pokračuje. „V jeden deň bol človek v úplnom poriadku a zrazu sme videli, ako ho odvážajú do nemocnice. O dva, tri dni, ho už nebolo," hovorí. „Všetci zomierali na rakovinu." Takto videl odchádzať kamarátov, aj susedov.
Neváhali ani minútu
Keď sa v roku 1996 Popovičovcom naskytla možnosť odísť na Slovensko, neváhali ani minútu. „Slovenská vláda dala rodákom príležitosť vrátiť sa. Keďže ja som sa narodil tu, v Bratislave, išli sme." Zároveň vysvetlil, že na Ukrajinu sa s rodičmi dostal ako päťročný chlapec. „Otec sa chcel vrátiť už oveľa skôr, ale nebolo to možné. Povedali mu, že ďalej môže cestovať len smerom na Sibír, ale naspäť nie," povie trpko. „Po vojne tam vysťahovali 300-tisíc slovenských rodín," vysvetľuje. „Zrejme boli nevhodné pre vtedajšiu vládu," myslí si. On sám však túto krajinu dodnes vníma ako svoj domov. „Veď som tam prežil päťdesiat rokov. Ukrajina mi chýba. Najmä rybačky a poľovačky s kamarátmi," zahľadí sa do diaľky.
Na Slovensko si vraj zvykal ťažko. „Jazyk som sa musel učiť od základov. Našťastie, prácu som mal hneď. Na družstve som päť rokov robil údržbára a potom som šiel do dôchodku," uzavrel.
