ŽIAR NAD HRONOM. Pred rokmi sa v Dome kultúry prestalo premietať a v pláne je aj presťahovanie knižnice. Dnes pôsobí budova postavená v najužšom centre mesta v druhej polovici minulého storočia stále viac ako kulisa. Zhodujú sa na tom zakladateľky iniciatívy Kamila Beňová a Michaela Grznárová. Tvoriaca sa neformálna skupina ž i a r o v k y chce na tento nepriaznivý vývoj upozorniť a zvrátiť ho.
Hľadanie identity Žiarčanov
„Na začiatku sme si v jednom novinovom článku prečítali, že mesto zatiaľ nevie, čo so „starým kulturákom“ mieni urobiť a do úvahy prichádza aj také riešenie ako predaj, čo nás trochu vydesilo,“ hovorí Kamila Beňová o tom, čo naštartovalo ich aktivitu.
Za problém považuje, že Žiarčania doposiaľ nad využívaním budovy, neuvažovali, upozorňuje preto na potrebu verejnej diskusie. Svojou víziou a niekoľkými konkrétnymi nápadmi ukazujú, že im nie je ľahostajné, ako stavba z čias, keď Žiar vznikal, skončí. Na problém si chcú ž i a r o v k y „posvietiť“.
ž i a r o v k y upozorňujú na estetické hodnoty budovy. FOTO: MICHAELA GRZNÁROVÁ
„Dúfame, že sa nám podarí presvedčiť tým samosprávu, aby sa na Dom kultúry nepozerala len ako na ekonomickú záťaž, ale ako na možnosť rozvíjať na tomto mieste kultúru a identitu Žiarčanov,“ objasňuje. Dom kultúry podľa nej predstavuje spomienky, ale aj nevyužitú šancu pre niekoľko generácií Žiarčanov.
Expozícia v autentických priestoroch
Ako jeden z nosných zámerov vidia ž i a r o v k y vytvorenie múzea socializmu. To by malo v sebe spájať históriu Žiaru nad Hronom, ktorý vznikol v súvislosti s výstavbou hlinikárne a predstavoval jeden z experimentov socializmu, ale aj každodennosť tejto doby. Jedným z prvých krokov by preto mala byť zbierka predmetov z domácností tohto obdobia.
„Na minulosť by sa toto múzeum pozeralo moderne a s nadhľadom. Mohlo by byť pritom atraktívne aj pre návštevníkov, ktorí prioritne prichádzajú do Banskej Štiavnice a Kremnice, no múzeum socializmu by ich prilákalo aj do Žiaru,“ myslí si Michaela Grznárová.
To, že Žiar je vizuálne práve socialistickým mestom, sa dá podľa nej využiť v pozitívnom zmysle. „To, čo ľudia doteraz vnímali ako negatívum by sa dalo premeniť na špecifikum. Príklad možno nájsť napríklad v Memento parku v Budapešti, v múzeu, ktoré moderným spôsobom dokumentuje práve obdobie komunizmu,“ spomenie príklad z maďarskej metropoly.
Pre podobný zámer sa podľa názoru zakladateliek iniciatívy hodí práve budova Domu kultúry, v ktorej sa spájajú prvky socialistickej architektúry, ale aj noblesa, elegancia a určitá estetická kvalita.
„Celé by to malo byť o pridanej hodnote. Autentická a interaktívna expozícia v autentických priestoroch, ktoré boli svedkom tej doby.“
Návrat kamenného kina
Za jeden z plusov považujú existenciu pôvodnej kinosály, ktorá si pamätá predpremiéry bratislavských divadiel aj filmových hitov. Obnova kamenného kina, ktorého ekvivalenty po celom Slovensku v súčasnosti súperia o priazeň návštevníkov s multiplexami, je ďalšou z myšlienok pre oživenie plnohodnotnej kultúrnej inštitúcie. Inšpiráciu pre návrat k pôvodnému vidia mladé Žiarčanky v zahraničí.
Ako ďalší krok po zverejnení iniciatívy plánujú rokovania so samosprávou, ktorú chcú presvedčiť, aby si víziu živého kultúrneho centra adoptovalo za svoju.
Fotograf: Žiar, to sú paneláky
Peter Kováč tvrdí, že Žiar je fotogenický. Vizuálny potenciál nevidí fotograf v jeho historickej časti, ale v panelákovej zástavbe.
Roky sa na tvojich fotografiách objavuje jeden a ten istý pohľad z izby. Prečo?
- Je to panelák, ktorý vidím z nášho bytu. Snažím sa o jeho časozberné zachytenie. Komponujem ho prostredníctvom mriežky, kde ho vsádzam stále na to isté miesto. Panelák a betón ostáva, mení sa len prostredie, vplyvy počasia, dramatickosť oblohy. Pôsobí to na mňa pokojne a vyrovnane.
Je to iný pohľad na mesto než, na aký sú Žiarčania zvyknutí u iných fotografov. V čom to podľa teba je?
- Myslím, že je moderný, súčasný. Netreba sa hrať na kaštieľ a kostolík, Žiar to sú paneláky.
Myslíš si, že Žiar je fotogenický?
- Určite áno. Veľa ľudí vidí Žiar cez nejaké apokalyptické vízie, ako hrozný a škaredý, ale ja to tak nevnímam. Tie domy sú fakt super. Páči sa mi ich pravidelnosť, pravé uhly, svojím spôsobom monotónnosť. Myslím si, že je to vizuálne pekné. V historických mestách ako Kremnica či Štiavnica paneláky pohľad na ne narúšajú, ale v Žiari je to pozitívum.
FOTO: PETER KOVÁČ
V tomto duchu si vytvoril aj animáciu Moje mesto?
- To bola úloha zo školy. Všetci nakrúcali, ale ja som vytvoril animáciu. Každú čiarku bolo treba rozpohybovať. Je to farebné, veselé – vlastne to zrejme kontrastuje s predstavami väčšiny ľudí. Ale ja to tak vidím.
Čo ti na Žiari prekáža?
- Asi to, ako sa pristupuje k rekonštrukciám domov. Každý panelák má inú farbu. Je to taká pankáčina, bez koncepcie. Malo by sa s tým pritom narábať opatrne, lebo socialistický ráz mesta teraz veľa ľudí nedokáže oceniť, no raz bude možno súčasťou pamiatkovej zóny.
Ako vnímaš negatívne reakcie známych z iných slovenských miest?
- Každý z Bratislavy berie Žiar iba ako zvláštnu haldu na okraji mesta a za centrum považujú autobusovú stanicu. Mojou prvou obrannou reakciou býva veta, že sú aj väčšie diery (smiech).
Existuje niečo ako identita Žiarčana?
- Toto mesto v podstate budovali generácie starých otcov a otcov, takže tá identita postupne vzniká. Na druhej strane, domov je tam, kde si ho urobíš. Ja som v Žiari vyrastal skoro ako na dedine. Potok sme mali kúsok, ihrisko tiež, do školy sme chodievali cez plot, takže naši sa nebáli, že nás zrazí auto. Dodnes mám rád park s minizoo. Cesta z Etapy, teda z opačného konca mesta, bola pre malého chlapca veľkou vecou.
(iva)
Kronikárka: Žiarčanom chýba zakorenenosť
Dlhoročná kronikárka mesta hovorí o absencii lokálnej identity Žiarčanov. Tí sa o veci verejné podľa nej zaujímajú len málo.
ŽIAR NAD HRONOM. Mária Zaťková žije v Žiari nad Hronom 46 rokov a posledných desať dokumentovala dianie v ňom ako kronikárka.
Spomína si, ako sa pri tejto práci často cítila osamelá. „Okrem niekoľkých zanietencov som necítila žiadny záujem. Aj kroniky, ktoré som napísala, čítalo len málo ľudí,“ spomenie dôvody, pre ktoré sa neskôr s priateľmi začali stretávať v združení pre históriu mesta Castrum Susol.
Trpké návraty domov
Sama pochádza z Horných Opatoviec, ktoré museli ustúpiť výstavbe žiarskej hlinikárne a dnes už neexistujú, ku svojim koreňom sa však Hornoopatovčania vracajú prostredníctvom rekonštrukcie tamojšieho duchovného stánku. „Kostol svätého Vavrinca dnes kontrastuje s neďalekou skládkou odpadu a vytvárajú akési memento, podobne ako náš cintorín na okraji priemyselného parku,“ spomenie, akú príchuť majú dnes jej návraty do rodiska.
Mária Zaťková. Dlhoročnej kronikárke chýba u Žiarčanov lokálpatriotizmus. FOTO: IVA ZIGOVÁ
Práve nadšenie rodákov pre záchranu hornoopatovského svätostánku pre ňu predstavuje to, čo jej u Žiarčanov chýba. „Mám pocit, že u nich absentuje zakorenenosť a lokálna identita.“ Prejavuje sa to napríklad v nezáujme o verejné diskusie a stretnutia, na ktoré prichádza vždy len hŕstka ľudí.
Problém mladého mesta
Staršia generácia nemá podľa Márie Zaťkovej vybudovaný vzťah k mestu, pretože väčšina jej zástupcov pochádza odinakiaľ.
„Mesto má 56 rokov od premenovania na Žiar nad Hronom, za prácou sa sem prisťahovali ľudia z rôznych končín Slovenska, Čiech a dokonca aj z Maďarska,“ upozorňuje na zaujímavosť. Miestni jej však aj po rokoch pripomínajú zhluk ľudí, ktorí stále hľadajú vzájomnú súvzťažnosť a identitu Žiarčanov.
Problémom mladej generácie, pre ktorú je Žiar rodiskom, je podľa jej názoru relativizácia hodnôt vo všeobecnosti a nedostatok regionálnej výchovy.
Nedávno sa na ulici stretla so skupinkou asi devätnásťročných mladíkov, ktorí sa medzi sebou hlasno dohodovali. „Jeden z nich sa rozhorčoval: Aký som ti ja Slovák, ja som Európan! Bála by som sa ho spýtať, či je aj Žiarčan,“ opisuje zážitok.
Výchovu detí k lokálpatriotizmu by podľa jej názoru mohla zlepšiť učebnica regionálnej histórie.
Druhá, krajšia, tvár Žiaru
Mária Zaťková napriek určitej skepse verí, že mesto a jeho obyvatelia postupne svoje duchovno hľadajú a nachádzajú.
„Ku Castrum Susol sa postupne pridávajú aj mladí ľudia. Ďalším príkladom môže byť výstavba nového evanjelického chrámu. Zaujala ma aj aktivita v súvislosti s oživením Domu kultúry,“ spomenie niektoré z pozitív.
Žiarčania sa podľa nej často nechajú znechutiť poznámkami, že v Žiari nič okrem panelákov nie je a že je to škaredé miesto. „Akoby nechápali, že práve oni by ho mali spoluvytvárať,“ podotkne.
Keby chcela priateľom a známym odinakiaľ ukázať v Žiari to pekné, vzala by ich na prechádzku do parku či na večerný program planetária. „Ale to je o tom, že často nevieme predať ani to, čo máme. Veď cudzinec v Žiari nikde nekúpi ani pohľadnicu.“
