PRENČOV. Na kolovrátku pradie od útleho detstva. „Odvtedy, ako som vyšla z kolísky,“ hovorí osemdesiatročná Mária Pavlendová. „Naučila ma na ňom pracovať otcova mama, teda moja starká. Vždy ma volávala, že hybaj sa ku kolovrátku učiť. No a ja som to strašne rada robila.“
Päťsto fusaklí
Žiadne ručné práce jej nie sú cudzie. Vyšíva, štrikuje, háčkuje. To všetko sa naučila doma. Ako pripomína, do školy chodila len šesť rokov. „Potom prišla vojna a okrem toho som musela robiť na majetku,“ vysvetlila. „Nehľadaj ženu v tanci ale v poli medzi ženci,“ vyriekne známe slová. „A mňa v tanci veru nevideli, ani som to veľmi nevedela,“ spomenie si na svoju mladosť.
Ovčiu vlnu spracúva na svojom starožitnom kolovrátku. „Má aspoň toľko rokov ako ja,“ tvrdí. Z vlny uštrikovala už množstvo svetrov či rukavíc. „A zhruba päťsto párov fusaklí,“ podotkla. „Pradenia nie je ťažká práca, ale to čistenia vlny. To je najhoršô,“ posťažuje sa. „Vidíte, aj smeti sa nájdu, ale nedá sa to tak dokonale odstrániť,“ ukazuje na materiál.
Pomáhajú jej piesne
Za kolovrátkom trávi celé dni. „Nič inšie robiť nemôžem, nevládzem veľa stáť a chodiť. A pri tomto mi stačí sedieť. Mala som zdravotnie problémy, ale vďaka mojim modlitbám som sa z toho dostala,“ hovorí.
Čas pri zdĺhavej práci si kráti piesňami. „Poznám ich veľa, aj také, ktoré široko ďaleko nikto nepočul,“ pokračuje a zároveň zanôti jednu z najobľúbenejších. „Marienka, Marienka zradná, žiadna sa nevie tak sladko usmiať...“ Často si vraj spieva aj pobožné. „Naspamäť ich viem veľmi veľa, aj také, čo majú štrnásť veršov,“ uzavrela.
Autor: ešte
