Len málokto sa môže pochváliť kráľovskou zákazkou, akú pred niekoľkými desaťročiami získali ženy čipkárky z obce Hodruša-Hámre. Posledná žijúca z nich spomína, ako sa podieľala na výrobe čipkovaného svadobného závoja pre Alžbetu II.
HODRUŠA-HÁMRE. Výroba paličkovej čipky má v Hodruši-Hámroch bohatú históriu.
Čipky, ktoré vychádzali spod šikovných rúk žien baníkov, mali odbyt predovšetkým vo Viedni a v Pešti. V roku 1875 tu bolo dokonca založená čipkárska škola a dielňa.
V nej sa k paličkovaniu priučila aj v tom čase šesťročná Eva Trenčanová. V 60. rokoch minulého storočia však škola zanikla.
Základy sa naučila za polroka
„Ako šesťročná som tam prišla, ale na základe toho, že voľakedy však peniaze neboli, pýtala som si od otca, aby mi dal na topánky. On mi povedal, že si mám ísť zarobiť a ja som sa urazila a odvrkla, že si na tie topánky zarobím. Mama mi poviazala hlavicu, dala na chrbát a išla som do školy. N pani učiteľka mi povedala, že som na to ešte príliš malá,“ spomína 87-ročná Eva Trenčanová.
Malá čipkárka sa však nedala odradiť a tak sa za šesť mesiacov naučila všetky základné veci.
„Po polroku som už vedela robiť aj také dečky, menšie, potom väčšie, potom krajky a tak som sa poľahky naučila, ale potom som nastúpila do základnej školy,“ povie.
Klepopolster a kleple
Predlohy na čipky dostávali hodrušské ženy z Bratislavy. V čipkárskej škole sa ich podľa Trenčanovej stretávalo 15 až 20 rôzneho veku od malých dievčat až po staršie ženy.
„Ako bola miestnosť veľká a ten stôl obrovský, dlhý, široký, tak aj z jednej strany sa sedelo, aj z druhej strany. No ja ako začiatočníčka, kým ma učiteľka učila tie základné veci, som sedela na stoličke a na druhej stoličke som mala hlavicu,“ rozpráva pamätníčka.
Po hodrušsky sa podľa jej slov hlavica nazývala „klepopolster“ a paličky „kleple“.
Svadobná kráľovská vlečka. Málokto vie, že ju upaličkovalo desať Sloveniek.
Z Londýna prišla priadza ako čerstvý sneh
Na závoji pre britskú kráľovnú Alžbetu II. podľa jej slov pracovalo desať žien.
„Ale len tie, ktoré vedeli pekne paličkovať a nesmeli sa im ruky potiť. To bol základ, že sa nesmeli ruky potiť. Komu sa ruky potili, ten dostával takú podradnejšiu prácu. Lebo keď sa potí, tak nitka ostáva vlhká a trošku potom otmavie,“ vysvetlila čipkárka.
V tom čase však ženy vôbec nevedeli, pre koho čipku robia. Koho bude zdobiť počas svadobného dňa sa dozvedeli, až keď bola hotová. „Z Londýna prišla bavlna. Oni si dali priadzu, prekrásne bielučkú, jak padlý sneh, krásnu, takže to sa potom z toho robilo,“ hodnotí s tým, že výroba im trvala približne rok.
Pri nedávnej návšteve kráľovnej Alžbety II. na Slovensku podľa jej slov starosta obce chcel, aby išla do Bratislavy. Ponuku však odmietla, keďže ako sama vraví, robilo by jej to ťažkosti kvôli zdravotnému stavu.
