ŽIAR NAD HRONOM. Mnohí ju poznajú pod prezývkou Horana. Na Slovensko prišla hľadať múdrosť starých ľudí. Tri roky žila v Zaježovej pri Zvolene, neskôr na očovských lazoch, aby nakoniec „zakotvila“ na samote pri Žiari nad Hronom.
Na Slovensko ste prišli pred pätnástimi rokmi. Čo vás sem priviedlo?
- Vnútorná potreba ísť za zvyškom tradície. Folklorizmus to určite nebol, len moja predstava o ňom ako životnom štýle starých ľudí.
Myslíte si, že tu sú ľudia tradičnejší ako v Čechách?
- Rozhodne viac ako v Karlových Varoch.
Tri roky ste žili v Zaježovej, na lazoch pri Zvolene. Našli ste tam to, čo ste hľadali?
- Hľadala som nejakú alternatívu životného štýlu a prostredia. Miestni nás prijali bez akýchkoľvek predsudkov. Robili sa tam dielne ľudových remesiel, ktoré som si mohla vyskúšať, takisto aj život podobný tomu, aký sa kedysi viedol. Nechceli sme ho kopírovať, ale urobiť z toho nejaké východisko. Bývali tam starousadlíci, ktorí mali vtedy cez osemdesiat. Prírodný život ma priťahoval od puberty.
Učarovala vám aj hudecká hudba. Ako ste sa k nej dostali?
- V Karlových Varoch nie je žiadny folklórny súbor. Teda jeden, ale nikto o ňom ani nevie. Keď som počula trošku upravený folklór, fascinovalo ma to. Začala som sa o to viac zaujímať a postupne som sa posúvala cez Moravu k autentickejšej folklórnej hudbe. Dokonca sme s priateľkami tvorili hudeckú trojku, pričom sme k nášmu hraniu pristupovali s nadšením. Bez nôt, v priamej nadväznosti na hudbu, ktorú hrávali starí ľudia.
Čím ste sa v tom období vlastne živili?
- Viac menej sme žili z grantov. Opravovali sme napríklad slamené strechy a venovali sa záchrane ľudovej architektúry.
Zahráte si aj v súčasnosti?
- Občas s nejakým folklórnym súborom, lepšie povedané, s ľudovou hudbou. Chodievame po dedinách a spontánne si niečo zanôtime.
Nedávno ste vydali cédečko Kolesá života. Čo je na ňom?
- Etnofolk, autorské pesničky, ktoré mám všetky odžité.
Robíte nejaké koncerty?
- Pár sme ich v okolitých kluboch mali. Hrali sme tiež v Brne, v septembri plánujeme vystúpenie v Bratislave.
Volajú vás aj Horana. Prečo?
- Je to prezývka, ktorú teraz používam aj ako názov dua, ktoré tvorím s mojím synom. On hrá na gitare a bubnoch doboch, ja na husliach a dychových nástrojoch.
Čo hovoríte na súbory ako Lúčnica či SĽUK?
- Nie je to moja parketa. Pôvodne som bola veľkým odporcom akéhokoľvek súborového folklóru. Zoznámila som sa však s ľuďmi, ktorí k nim mali blízko a začala som chápať, že aj keď to vyzerá veľmi organizovane, tiež je tam určitý druh spontánnosti.
Takže teraz sa už na to pozeráte inak?
- Je to totálny dril, pričom ľudia trénujú dvakrát do týždňa celé hodiny. Tento druh folklorizmu vznikol v päťdesiatych rokoch, keď sa roľníkom zobral ich životný štýl. Prišla však snaha prezentovať ľudovú kultúru. Od tej pôvodnej to ale malo dosť ďaleko. Vymysleli sa súbory, choreografie, nové tanečné kroky, figúry.
Páčia sa vám ich choreografie?
- Na prvý pohľad to vyzerá umelo, ale nie je to také ľahké. Tí ľudia to robia s láskou. Donedávna som vôbec netušila, že typický podpoliansky tanec, pri ktorom mávajú rukami, vymyslel jeden ujo v Očovej. Išlo o jeho osobný štýl a niekto to vytiahol do Lúčnice.
Odkiaľ máte takúto informáciu?
- Povedal mi to kamarát z Očovej, istý čas v tom súbore pôsobil.
Čo pre vás znamená kroj? Chodievate v ňom oblečená aj v bežné dni?
- Takýto odev sa mi páči. Istý čas som chodila oblečená takmer len tradične. Je to ale dosť náročné na psychiku. Príliš som totiž pútala pozornosť, viac ako som chcela. K remeslám to však patrí, robí to atmosféru. Kroj pre mňa nie je kostým, ale odev, ktorý ma vyjadruje.
Nosievate kroj typický pre niektorú z oblastí tohto regiónu?
- Nie, očovský. Dostala som ho do daru. Je pre mňa spomienkou na priateľov z očovských lazov, kde sme predtým bývali. Dala mi ho moja suseda. Ušila ho priamo pre mňa, preto si ho veľmi vážim. Je pre mňa akýmsi putom.
Ako vás vníma vaše okolie?
- Myslím si, že v mieste môjho bydliska je tolerantné.
Istý čas ste písali prózu. Aký žáner ste si zvolili?
- Skúšala som niečo medzi novelou a románom. Z časových dôvodov som s tým ale skončila, je to veľmi náročné. Potom som radšej prešla na pesničky.
Aké dielo z tohto obdobia vzniklo?
- V roku 2001 mi vyšla próza s názvom Jánošíkov tanec.
S manželom a dvomi synmi bývate na samote pri Žiari. Čo vás tam priviedlo?
- Máme malé gazdovstvo pre vlastné potreby. Veľa si dopestujeme. Je to pre nás hobby, takisto remeslo, ktorému sa venujem.
V kroji sa Horana cíti prirodzene. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Ako ste sa dostali ku korytárstvu?
- Náhoda. Na dvore sme mali strom, ktorý sme potrebovali spíliť, lebo hrozilo, že spadne na dom. Toho dreva mi bolo ľúto, tak som skúsila to, čo som videla v Zaježovej. Počas kurzov som to pozorovala zblízka. Známym sa to páčilo, čo ma dostatočne motivovalo a pokračujem v tom doteraz.
Nie je to pre ženu náročné remeslo?
- Ja to vnímam ako relax, vybíjanie nadbytočnej energie.
Sú takéto výrobky v súčasnosti žiadané?
- Dnes robia ľudoví výrobcovia niečo medzi suvenírom a umeleckým predmetom. Kedysi z drevených misiek ľudia jedávali, v koryte obárali sviňu, jednoducho sa to používalo, každý to potreboval. Teraz si tieto veci kupujú, lebo sú pekné, alebo im niečo pripomínajú. Ale, samozrejme, niektorí z toho jedia aj dnes.
Hovoríte veľmi dobre po slovensky, váš český prízvuk je minimálny.
- Teraz mám na návšteve maminku, takže to počuť viac.
Nerobilo vám problém „prepnúť sa“ do nášho jazyka?
- Slovenčinu som žrala, považovala som ju za romanticky krásnu. Ale tým, že ju používam v dennej komunikácii a sníva sa mi v nej, už to také nie je. To je prirodzené.
Hľadala múdrosť starých ľudí
Veronika Kicková sa narodila 16. apríla 1974 v Ostrove nad Ohří. Študovala scenáristiku na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Po dvoch rokoch a mnohých konfrontáciách sa rozhodla odísť zo školy, aj z Čiech. S nádejou, že nájde múdrosť starých ľudí, viedli jej kroky na Slovensko, kde žije dodnes.
