Patrila k najvychytenejším baletkám SND. Koncom šesťdesiatych rokov emigrovala do Kanady. Jej otcom bol bzenický rodák, uznávaný advokát, Barnabáš Lojek. Pred pár mesiacmi sa rozhodla vydať jeho pamäti. Florentína Lojeková.
ŽIAR NAD HRONOM. Už desiatky rokov žije v cudzine, no Slovensko jej stále chýba. Spájajú ju s ním najmä spomienky na detstvo a úspešnú kariéru baletky SND.
Na vlastné náklady ste sa rozhodli publikovať pamäti svojho otca pod názvom Kým nie je neskoro. Čo vás k tomu viedlo?
- Svojho otca som si veľmi vážila. Bol to vzácny, čestný, vzdelaný človek a vynikajúci advokát. Zákon bol pre neho Svätým písmom. Mal vedomosti širokého rozmeru, ktoré chcel odovzdať mladším generáciám. Najmä preto, aby sa dozvedeli o tom, čo v iných knihách nenájdu.
Môžete stručne zhrnúť, o čom kniha je?
- Je to mnoho žánrová monografia. Retrospektívne analyzuje niektoré obdobia z histórie Slovenska až do skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Opisuje nové povojnové politické zriadenie druhej Československej republiky a pokračuje biografiou svojej rodiny. Zaoberá sa inváziou sovietskych vojsk do Československa v roku 1968 a odchodom svojej rodiny na západ.
Vaša rodina pochádza zo Bzenice.
- Pochádzal odtiaľ len môj otec. Jeho otec, starý otec a sestra Ida tam dlhé roky pôsobili ako učitelia. Vytvorili dynastiu učiteľov Lojekovcov.
Váš otec, Barnabáš Lojek, nekráčal v učiteľských šľapajach svojich príbuzných?
- Úspešne ukončil právo na Univerzite Komenského v Bratislave, kde si potom otvoril advokátsku prax. Oženil sa s mojou mamou, Florentínou Kučerovou, a ja som sa im narodila ako jediná dcéra.
Barnabáš Lojek. Jeho pamäti Kým nie je neskoro vydala jeho jediná dcéra.
Ako si spomínate na svoje detstvo?
- Bolo veľmi pokojné, všetko sa však drasticky zmenilo po skončení druhej svetovej vojny, keď sa k moci dostali komunisti.
Čo nasledovalo?
- Začalo sa prenasledovanie takzvaných buržujov, kapitalistov a inteligencie nazvaných nepriateľmi ľudu. Zažili sme vtedy veľa hrozných situácií a utrpenia. Na toto obdobie spomínam so strachom a hnevom za nespravodlivosti páchané komunistami. Najviac si to odnieslo oteckove zdravie, mal žalúdočné vredy. Neskôr ho v Kanade operovali, zobrali mu pol žalúdka.
A dôvod vášho vysídlenia?
- Kádrový posudok môjho otca. Ako advokáta ho označili za kapitalistu a stali sme sa nepriateľmi ľudu. To bolo, samozrejme, absurdné, lebo pochádzal z malej dedinky, z učiteľskej, čiže pracujúcej rodiny.
Čo z toho obdobia považujete za najväčšiu krivdu?
- Našu rodinu nútene vysťahovali z vlastného domu v Bratislave, ktorý nám protizákonne vyvlastnili. Otcovi zlikvidovali jeho advokátsku kanceláriu, zrušili mu licenciu a všetko, vrátane peňazí na bankovom účte, skonfiškovali. Vtedy sme sa odsťahovali do Bzenice k otcovej mame. V tom čase som mala 12 rokov a začala som chodiť na strednú školu v Hliníku nad Hronom.
Potom ste išli študovať balet.
- Áno, vrátila som sa do Bratislavy, kde som začala chodiť na Štátne konzervatórium. Pre môj pôvod mi ale dekrétom zakázali ďalšie vyššie štúdium. Na konzervatórium som sa dostala len cez protekciu. Môj starý otec z maminej strany, Ferdinand Kučera, bol totiž známy muzikant a poznal sa so zakladateľmi Štátneho konzervatória.
Máte v Bzenici ešte nejakú rodinu? Kedy naposledy ste tam boli?
- Už tam nemám žiadnu rodinu, len môjho veľmi dobrého priateľa, kamaráta z detstva, Bohumíra Majerského. Momentálne ale býva v Bratislave a pracuje v Slovenskom národnom divadle. V Bzenici som bola poslednýkrát ako 14-ročná.
Napriek zlému kádrovému pôvodu ste sa dokázali vypracovať na známu sólistku baletu Slovenského národného divadla. Ako sa vám to podarilo?
- Priviedli ma k tomu veľká láska k baletu, usilovnosť a vytrvalá práca. Samozrejme, k úspechu je potrebný aj talent. V začiatkoch mi pomohol riaditeľ baletu Veľkého divadla v Moskve, národný umelec Tomský, ktorý v prvom roku môjho pôsobenia v balete SND hosťoval. Robil tam choreografiu baletu Kamenný kvietok na hudbu Prokofieva a obsadil ma do mojej prvej hlavnej úlohy Kataríny. Keďže ruský balet je medzinárodne uznávaný ako najlepší, mala som potom ľahšiu možnosť dostávať hlavné úlohy.
Ako 29-ročná ste sa dokonca stali najmladšou zaslúžilou umelkyňou v bývalom Československu. Čo tento titul pre vás znamenal?
- Týždeň po mojich 29-tich narodeninách som dostala oneskorený dar v podobe štátneho vyznamenania zaslúžilá umelkyňa. Mala som veľkú radosť, že sa tak stalo napriek môjmu kádrovému zadeleniu. Obyčajné nominácie totiž bývali predložené divadlom, alebo šéfom. V tom istom čase dostala vyznamenanie aj manželka šéfa nášho baletu, ktorý ju sám navrhol. Mňa nominovalo Predsedníctvo zväzu československých divadelných a filmových umelcov. Nikto odtiaľ ma osobne nepoznal, len z javiska. Všimli si ma na premiére Gissele, čo bola moja najmilšia úloha, a po nej predložili nomináciu vláde. Povedal mi to kolega z činohry, ktorý sa to dozvedel od niekoho z predsedníctva. Tento fakt pre mňa znamenal veľmi veľa.
Ako dlho ste pôsobili v SND?
- Jedenásť rokov. Vytvorila som tam 29 baletných postáv a tancovala nespočetné množstvo predstavení.
Nakoniec ste sa usadili v Kanade. Čo tomu predchádzalo?
- Odišla som tam sama po invázii sovietskych vojsk do Československa. Bolo to v novembri 1968, na pozvanie Kanadského národného baletu.
Rodičom váš odchod neprekážal?
- O dva roky, po otcovom odchode do penzie, ma nasledovali.
V dobre rozbehnutej kariére ste pokračovali aj v emigrácii. Bolo ťažké presadiť sa v cudzine?
- Emigrácia nikdy nie je ľahká. Ja som si ľahšie zvykla, lebo som pracovala vo svojej profesii, ktorá je v každom ohľade medzinárodná. Môj otec hovoril anglicky, ale mama si zvykala veľmi ťažko. Nie vždy sú cudzinci vítaní, no kanadský balet bol v tej dobe ešte v plienkach a potrebovali tam kvalifikovaných odborníkov. Dôležitú úlohu zohral fakt, že som vyrástla v ruskej baletnej metóde, ktorá je vysoko hodnotená.
Stále bývate v Toronte?
- Na univerzite Ryerson v Toronte som pôsobila 25 rokov na tanečnom oddelení. Potom som odišla do penzie ako profesor emeritus. Po smrti mojej matky v roku 2007 som sa odsťahovala do Orillie, krásneho mestečka ležiaceho na brehoch dvoch veľkých jazier. Je to zhruba hodinu cesty autom na sever od Toronta.
Koncom šesťdesiatych rokov emigrovala Florentína Lojeková do Kanady. Na univerzite v Toronte pôsobila 25 rokov na tanečnom oddelení, do penzie odišla ako profesor emeritus.
Čomu sa momentálne venujete?
- Stále sa snažím udržať si fyzickú kondíciu. V lete každý deň plávam. Mám vlastný bazén, ktorým som si splnila dávny sen. Baví ma aj práca v záhrade, venujem sa flóre a faune na našom pozemku. Neďaleko nášho domu máme krásne miesta na prechádzky a v zime sa chodíme lyžovať. Začala som tiež zapisovať skúsenosti a zážitky z mojej krásnej profesie, ktorú som nadovšetko milovala.
Chýba vám Slovensko?
- Najviac mi chýbalo a do určitej miery dodnes chýba Slovenské národné divadlo. Ale aj slovenská príroda s množstvom hôr, lesov, dolín a riek. V Kanade je každá provincia iná a svojím spôsobom krásna. V Ontariu, kde bývam, je samá rovina, krajina sa vlní len na niektorých miestach. Máme ale množstvo krásnych jazier. Pre mňa však najkrajšie zostane Slovensko.
Kedy sa sem najbližšie chystáte prísť?
- V Bratislave som bola naposledy v roku 1996 na pozvanie Vysokej školy múzických umení. Robila som seminár v baletnom systéme anglickej Kráľovskej tanečnej akadémie. Odvtedy som moju rodnú krajinu plánovala navštíviť už niekoľkokrát, ale doteraz sa mi to nepodarilo. Zatiaľ neviem kedy, ale na Slovensko určite chcem prísť.
