ŽIAR NAD HRONOM. Všetkých troch spájajú podobné zážitky a spomienky z obdobia, keď sa liečili na banskobystrickej onkológii. Vážna choroba im priniesla aspoň jedno pozitívum. Silné priateľstvo.
„S Maťom sa poznám menej, ale Iva beriem ako brata,“ povedala Soňa. „Ja ju tiež vnímam ako sestru. Keď sme spolu, vieme sa poriadne zabaviť,“ podotkol Ivo. „A s Maťom sa stretávam pri dobrej hudbe,“ dodal.
Soňa mala šťastie v nešťastí
„Keď mi chorobu diagnostikovali, mala som dvanásť rokov,“ hovorí Žiarčanka Soňa (17).
„V škole sme na telesnej hrali volejbal. Do ruky mi udrela lopta a objavila sa mi na nej hrča. Najskôr som si myslela, že keď si dám na to obklady, zmizne. Ale keď sa tak nestalo ani po týždni, išla som k lekárovi,“ pokračuje. „Poslali ma na magnetickú rezonanciu do Banskej Bystrice, o dva týždne na to ma operovali a o mesiac som už ležala na onkológii.“ V nemocnici vtedy zostala skoro celé leto.
„Dalo sa to vydržať. Veľa času som tam trávila s Ivom. Vedel ma rozveseliť,“ spomenie kamaráta.
V Soninom prípade sa dá hovoriť aj o šťastí v nešťastí, jej chorobu totiž podchytili pomerne zavčasu.
„Vážnosť situácie som nejako zvlášť nevnímala. Od začiatku sme to s mojimi rodičmi brali tak, že raz sa jednoducho vyliečim. Iné sme si ani nepripúšťali,“ tvrdí.
Liečbu ukončila pred štyrmi rokmi. Momentálne je tretiačkou na gymnáziu a kontrolné vyšetrenia absolvuje raz za šesť mesiacov.
Ivo sa musel vyrovnať so stratou nohy
„Zranil som sa pri hokejbale, ktorý som pravidelne hrával. Chodil som s tým k doktorovi, ale ten to ktovieako neriešil. Nález mi našli až po nejakom čase, keď som išiel na röntgen,“ spomína Hliníčan Ivo (20), ktorý mal v tom období len pätnásť rokov.
„Najviac ma na tom všetkom štvalo to, že budem musieť tráviť strašne veľa času v nemocnici,“ hovorí o prvých myšlienkach, ktoré mu vtedy prešli hlavou.
„Previezli ma do bystrickej nemocnice a hneď na druhý deň ma operovali. Potom som išiel na onkológiu a začal sa kolotoč vyšetrení, aby sa rozhodli, akú mi majú nasadiť chemoterapiu,“ vysvetlil. „Samotná liečba trvala zhruba rok,“ podotkol.
Ďalší rok a pol si mohol vychutnávať pohodlie domova, no vzápätí si krutú správu musel vypočuť znova. Choroba sa mu vrátila a vyžiadala si veľkú obeť.
„Prišiel som o nohu, amputovali mi ju. Druhá liečba potom trvala pol roka,“ povedal. So stratou nohy sa vyrovnával postupne. „Zo začiatku to nebolo najjednoduchšie, trvalo niekoľko mesiacov, kým som sa s tým ako tak zmieril.“ V súčasnosti však nemá problém ani s drsnejším humorom. „Hovoria mi nepárnokopytník,“ smeje sa.
Maťovi choroba stopla šport
„V nemocnici som skončil vlani v septembri. S malými prestávkami som si tam odležal deväť mesiacov,“ hovorí Kremničan Matej (19), ktorému chorobu diagnostikovali tri týždne po jeho osemnástke.
„Začalo sa to tým, že som jednoducho nevládal. Keď som prešiel dva schody, zadýchal som sa. Až som jedného dňa na intráku odpadol,“ vracia sa k začiatkom svojich zdravotných problémov študent strednej školy.
„Ubíjalo ma, že som nemohol športovať ako predtým. Pravidelne som hrával volejbal, lyžoval a podobne. Choroba to všetko stopla.“
V začiatkoch mu veľmi pomohol práve Ivo.
„Keď z onkológie odchádzal, ja som tam práve prichádzal. Veľa sme sa rozprávali. Radil mi, aby som neprestával chodiť von, medzi ľudí a podobne,“ hovorí.
Momentálne sa ešte stále lieči. „Ale už len ambulantne, beriem tabletky a raz za týždeň chodím na kontrolu,“ vysvetlil.
V septembri zorganizoval v Kremnici charitatívny volejbalový turnaj Zasmečuj deťom zdravie. Na nultom ročníku vyzbieral 1 705 eur, ktoré daroval občianskemu združeniu Svetielko nádeje.
„Turnaj chcem zorganizovať aj budúci rok. Rozmýšľam ale, že ho presuniem do Žiaru.“
Keď sú spolu, vedia sa zabaviť. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Peklo izolačiek a chemoterapií
Všetci traja sa zhodujú na tom, že v boji s vážnou chorobou je najpodstatnejšia psychika. „Človek si musí veriť, že to dá,“ podotkol Maťo.
Najhoršie počas liečby znášali chemoterapiu a izolačky.
„Ťahalo sa to na nich týždne, niekedy mesiac v kuse,“ hovorí Ivo. „Jedna malá miestnosť, štyri steny a posteľ,“ opísal nevľúdne prostredie. „Keď som bral chemoterapiu, po dohode s lekárom som sa mohol aspoň prejsť. Ale na izolačke to bolo peklo. Teploty a celková slabosť. Nevládal som sa hýbať, ani pregĺgať vodu. Najhoršie bolo, že som od bolesti ani nespal,“ spomína.
„Ja som sa na izolačke ocitol na viac ako tri mesiace,“ pridáva sa Maťo. „Rodičov a sestru som mohol vidieť trikrát do týždňa. Kamaráti žiadni, sem tam sestrička a nejaký doktor,“ približuje najťažšie dni v nemocnici.
„Pre mňa bola horšia chemoterapia. Keď som ju brala, štyri dni som nič nejedla, ani nepila. Len som spala a vracala, dosť som vtedy schudla,“ hovorí Soňa.
„Všetko je o psychike,“ pripomína Ivo. „Doktor ma pred chemoterapiou upozorňoval, že z nej budem vracať. Ja som si to tak zafixoval, že stačilo, keď som len zbadal fľašku s tou tekutinou a už som vracal. Skôr ako mi ju stihli zapojiť.“ To isté potvrdila aj Soňa.
„Našťastie, na Vianoce sme v nemocnici nikdy nezostali,“ vravia zhodne.
Každý z nich má svoje plány
Hoci si už zase užívajú všetky radosti života, nikto im nikdy nepovedal, že sú vyliečení.
„Jednoducho sa skončila liečba a chodíme na kontroly,“ vysvetľuje Ivo, ktorý má teraz navštevovať lekára raz do roka. „Ja mám kontroly raz za šesť mesiacov,“ podotkla Soňa.
„Čím dlhší čas ubehne po základnej, alebo udržiavacej liečbe, je menšia pravdepodobnosť, že sa to vráti,“ pripája sa Maťo. „Človek s onkologickým ochorením sa začne považovať za zdravého po pätnástich, možno dvadsiatich rokoch od ukončenia liečby. Ak sa mu to, samozrejme, medzitým nevráti.“
Každý z nich má svoje plány. Soňu baví angličtina, ktorú by raz rada zúročila aj vo svojej práci.
„Možno v oblasti cestovného ruchu,“ uvažuje. Istý čas rozmýšľala aj nad štúdiom medicíny. „To bolo práve v čase, keď som ležala na onkológii. Ale už ma to prešlo. Majú tam veľa učenia,“ zdôvodnila.
„Ja som kedysi chcel ísť na zdravotnú školu, ale už mi to všetko zmenilo plány,“ hovorí Ivo, ktorý je v poslednom ročníku externého štúdia na strednej škole a čaká ho maturita. „No chcel by som si spraviť aspoň nejaký záchranársky kurz.“
Maťo má vo svojej budúcnosti jasno. „Po strednej chcem ísť na Univerzitu Mateja Bela študovať telesnú a informatiku, alebo do Bratislavy na fakultu telesnej výchovy a športu.“
