ŽARNOVICA. Mária Trvalcová (85) je jednou z dvoch posledných žijúcich žien, ktoré cez druhú svetovú vojnu pomáhali partizánom.
„Mrcha časy to boli,“ hovorí. „Nič nie je horšie ako vojna. Ukrutný hlad, žiadna strecha nad hlavou a strach o holý život,“ pokračovala. „Dnes každý hovorí o kríze, všade počúvam, aký zlý rok nás čaká. Stále sa však máme veľmi dobre, nič sa nevyrovná vojnovému trápeniu.“
Našla v nich útočisko
Partizánom začala pomáhať na sklonku roka 1944. „Narodila som sa v Hrabičove, ale v tom čase sme už bývali v Píle. Tam Nemci podpálili náš dom, všetko nám zhorelo, zostal len popol. Nemali sme nič, ani strechu nad hlavou,“ spomína na najťažšie obdobie svojho života.
„Spávali sme na mraze a snehu pod holým nebom, aj v hore. Ani deky na zakrytie sme nemali, zohrievali sme sa len pri ohníku. Ale netrpela len naša rodina. Mnohým v dedine vypálili domy. Každý sa utekal schovať, kde mohol. Vojna je zlá,“ opakuje.
„Nebolo čo jesť, boli sme vychudnutí na kosť. Každé ráno sme rozmýšľali, čo dať do úst, kde zohnať chlieb,“ povedala.
„Partizáni nás trošku chránili. Okrem toho, bojovali za lepší život,“ zdôvodnila svoje rozhodnutie pomáhať im.
„Chcela som im to nejako oplatiť,“ podotkla. „Už vedeli, komu v dedine môžu dôverovať a komu sa treba vyhýbať. A keďže ja som už vlastne nemala domov, upla som sa na nich. Videla som v nich svoje útočisko,“ vysvetlila.
Uprostred paľby
„Štáb mali partizáni na Kľaku. Robila som im spojku, posielali po mne odkazy, správy,“ pokračuje. „Keď som zohnala nejaké jedlo, dala som z neho aj im. Občas si po mne posielali cigarety.“
V dedine takto pomáhali viacerí. „Keby nás Nemci lapili, veru neviem, čo by sa stalo. Zrejme by nás postrieľali a už dávno by som tu nebola,“ myslí si. „Strach som mala obrovský. Nejeden raz som sa ocitla uprostred paľby. Za každým stromom som sa musela obzerať, kto kde stojí a či na mňa nemieri samopalom.“
Najviac sa vtedy pohybovala v horách okolo Kľaku a Ostrého Grúňa.
„To boli partizánske dediny,“ pripomenula. „V zime sme to mali najťažšie. Keď som im niečo niesla, musela som sa boriť hlbokým snehom. Pod ním mnohé miesta horeli, čo predtým stihli podpáliť Nemci. Hocikde som tak vhupla do žeravých miest. To si dnes ani neviete predstaviť,“ hovorí. „Jednu nohu som vytiahla, rýchlo si ju omietla a druhou som zase zapadla do ohniska. Tak sa to opakovalo, kým som neprešla celý ten úsek.“
S jarou prišlo nielen slnko, ale aj blížiaci sa koniec vojny.
„Keď to definitívne skončilo, ľudí zaplavila obrovská radosť. Každý veselo kričal mier, máme mier. Zároveň sme sa všetci obzerali okolo seba a naplno si uvedomovali napáchané škody,“ spomína. „Nič okrem toho najcennejšieho, zachráneného života, nám nezostalo. Museli sme začínať odznova, vybudovať si nový domov,“ uzavrela svoje rozprávanie.
