NOVÁ BAŇA. Emil Manda pred pár dňami oslávil krásnych 90 rokov. Posledný novobanský mlynár sa stále drží v dobrej kondícii. Ešte pred piatimi rokmi aktívne lyžoval a doteraz mu výborne slúži pamäť. Rád spomína na obdobie, keď jeho domovom a pracoviskom bol novobanský mlyn.
Ako ste sa dostali k svojmu remeslu?
- Pochádzam z Turca, z malej dedinky Dražkovce. Vychodil som päť ľudových tried a potom dva roky meštianky. Ísť niekde za učňa bol vtedy problém. Otec bol šafárom na veľkostatku, kde chovali asi 50 dojníc, ovce a kone. Moji bratia tam robili spolu s ním. Ako chlapec som ich pri práci rád pozoroval a zo dva razy som išiel s bratom s plným vozom obilia do mlyna v Košťanoch. Keď som tam vošiel, očarila ma vôňa, ktorá sa ním šírila.
Takže vás nalákala výrazná aróma.
- Áno, ale zaujal ma aj hukot strojov, všetko sa tam hýbalo. Jednoducho sa mi to zapáčilo a vypýtal som sa tam za učňa.
To bolo také jednoduché?
- Ani nie. Záujem o to remeslo bol veľký a mlynár nemohol mať viac učňov ako tovarišov. Kým som sa tam dostal, čakal som takmer rok.
Ako dlho ste sa v mlyne učili?
- Tri roky, po ktorých nasledovali skúšky. Robil som ich v Žiline, kde mlynári mali svoj cech. Dostal som osvedčenie ako mlynársky pomocník.
Čo nasledovalo potom?
- Išiel som na takzvanú vandrovku. Chodil som z mlyna do mlyna, kde mi dávali jedlo a nocľah. Keď sa mi niekde zapáčilo a potrebovali ma, zostal som.
Ale to už asi za normálnu mzdu, či nie?
- O plate sa vtedy ešte nehovorilo. Najskôr sme sa navzájom oťukávali a keď videli, že zo mňa niečo bude, dohodli sme sa. Takto som prešiel tri mlyny, až som napokon zakotvil v Drietome. Odtiaľ som narukoval na vojnu.
Mali ste tak nútenú pauzu. Chýbalo vám vtedy mlynárčenie?
- Veru áno. Keď som sa v roku 1945 vrátil domov, hneď som sa začal obzerať po nejakom mlyne. Nakoniec sa vyskytol jeden na Sliači, vtedy to boli Rybáre. Pôsobil som tam asi šesť rokov, medzičasom som sa oženil. Potom prišlo najhoršie obdobie, keď všetko znárodňovali. V mlyne som zostal sám, bez majiteľov. Viedol som ho asi dva roky, kým sa banskobystrické riaditeľstvo nerozhodlo usídliť práve tam. Potrebovali to uvoľniť a špekulovali, čo so mnou.
Museli ste odtiaľ odísť?
- V Stredoslovenskom kraji bolo v tom čase asi 104 mlynov. Začali mi hľadať miesto, ale povedal som, že do hocijakého rapotáka nepôjdem. Ponúkali mi Lučenec, Ľubietovú, prešli sme hádam šesť mlynov.
Nakoniec ste sa rozhodli pre novobanský. Čím si vás získal?
- Cez starý drevený most sme prišli pod kostol a neďaleko stála zánovná budova. Vnútri čistučko, dobré zariadenie, pekná vodička, sem tam rákosie, húf rýb. Bol to najlepšie zariadený mlyn v celom šírom okolí. Problém som mal len s bytom, ktorý nebol k dispozícii. Zo Sliača som tam dochádzal na motorke asi pol roka, chodil som na týždňovky.
Začiatky ste teda mali ťažké.
- Byt sa časom uvoľnil a prišla za mnou aj manželka. Veľa som sa naučil od pôvodného majiteľa, Rakúšana, ktorý v ňom podľa regúl už nemohol byť vedúcim.
Čo všetko vaša práca obnášala?
- Človek k tej robote musel mať vzťah. Keď sme toho mali viacej, išlo to vo dne, v noci. Na hodiny som sa nepozeral. Keď prichodili Vianoce, alebo Veľká noc, vždy sme mali viac roboty ako vo všedné dni. Okrem toho som musel udržiavať v poriadku aj všetky stroje. Sám som ich opravoval. Napriek tomu, že som stále chodil zaprášený, zamúčený, s nikým by som nemenil.
Koľko druhov múky ste mleli?
- Štyri. Hrubú, teda grísovú, ďalej hladkú, takzvanú štrúdľovku, potom chlebovú a kŕmnu čiernu. Zvyšok, asi 18 percent, už boli otruby.
Na aký pohon váš mlyn fungoval?
- Nebolo dôležité, či to ťahala voda, alebo elektrina, na kvalite múky sa to neodrážalo. Tu sme však mali pohon na vodu, aj elektrinu.
Dokedy ste tam pôsobili?
- Do úplnej likvidácie koncom šesťdesiatych rokov. Postupne vznikali jednotné roľnícke družstvá a začali sa tam vyrábať kŕmne zmesi. Zostal som tam pracovať aj naďalej, ale už to bolo o niečom úplne inom.
Vašou vášňou je aj turistika. Vraj ste v okolí Novej Bane vymurovali nejednu studničku.
- Odjakživa ma bavilo potulovať sa po horách. S nebohým kamarátom Lackom Foťkom sme chodievali na Rovienku. Spravili sme tam pútač, lavičku, upravili studničku. Tiekla tam prebytočná voda z rezervoára. Vyložili sme to kameňmi, škáry upchali machom.
Jeho vášňou je aj turistika. FOTO: JOZEF RUSŇÁK
Koľko ste ich celkovo vymurovali?
- Asi tak do pätnásť. Medzi nimi napríklad pod Inovcom a na Kajlovke. Najvyššie položená, kde bolo treba vyniesť aj cement a ostatný materiál, je na Struhárovom válove. Je to prameň, ku ktorému chodili na vodičku robotníci z kameňolomu.
Ako vysoko je položený?
- Zhruba sedemsto metrov. Čistučká, studená voda ako ľad vytekala z tých skál a strácala sa v kameňoch. Rád som chodieval aj k Johanskej studničke.
Asi to bola dosť náročná záľuba. Najmä na čas.
- Chodieval som sa tam vyžívať po robote. Vždy keď som skončil, sadol som do Trabanta a hybaj hore.
Dokonca ste si v prírode spolu s kamarátom urobili aj saunu. Ako vyzerala?
- Z Johanskej studničky tečie voda do Suchého potoka, ktorý pramení na Kostivrchu. Na maličkom ostrovčeku sme mali niečo ako indiánsky vigvam. V strede sme vymurovali pec z kameňa, v ktorej sme vždy zakúrili. Keď sa to poriadne rozhorelo a veľmi nedymilo, obtiahli sme to celtovou plachtou. Vedľa tiekol potok, z ktorého sme si do hrnca naberali vodu a polievali rozhorúčené kamene. Takto sme si vytvárali paru. Tam, kde z výšky vytekala voda, som spravil drevený žliabok. Používali sme to ako sprchu. Potôčik sme prehradili, aby sa voda zdvihla a keď nám bolo veľmi horúco osviežili sme sa v nej.
Slúži tá sauna dodnes?
- Žiaľ, niekto to objavil a jedného dňa, keď sme tam prišli, sme to našli zdemolované. Ale studnička sa zachovala dodnes.
