HORNÁ ŽDAŇA. V budove starej školy sa už síce nikto neučí, ale pre deviatakov, ktorí sú dnes šesťdesiatnikmi, je predmetom nezabudnuteľných spomienok.
Trinásti už zomreli
Dať dokopy bývalých spolužiakov po polstoročí sa rozhodol Jozef Haško.
„Starneme a mrieme,“ naznačil, čo ho priviedlo k tejto myšlienke. „Žije nás ešte dvadsaťsedem, trinásti už zomreli,“ povedal. Všetkým sa nepodarilo prísť.
„Jedna spolužiačka je lekárkou vo Švédsku, ďalší pôsobí v Nemecku, niektorí neprišli pre zdravotné problémy. Ale väčšina je tu,“ vysvetlil.
Na stretnutie ich celkovo dorazilo osemnásť. „Sú tu ľudia od Bratislavy až po Liptovský Mikuláš,“ podotkol. Tvrdí, že tvorili výborný kolektív.
„Boli sme prvou triedou, ktorá musela chodiť aj do deviatky. Ešte rok predtým končili naši starší spolužiaci ako ôsmaci.“ Podľa jeho slov sa mnohí naozaj videli prvýkrát až po polstoročí.
„Jožo by si za to, že zorganizoval naše stretnutie, zaslúžil zlatú medailu,“ podotkla jedna z jeho spolužiačok. „Naozaj, klobúk dole,“ adresovala mu poklonu.
Svet gombička
Terézia, ktorá momentálne žije v Ivanke pri Dunaji, sa hneď po skončení základnej školy so svojou rodinou odsťahovala do Bratislavy.
„Spolužiakov som odvtedy vôbec nevidela,“ povedala. To, že do Hornej Ždane merala toľké kilometre, neľutuje.
„Smutno mi je ale za spolužiakmi, ktorí už medzi nami nie sú a už ich nikdy neuvidím.“
Na stretnutí nechýbali ani ich vtedajšie učiteľky. Mária Henriczyová prišla do Hornej Ždane učiť z rodného Lučenca.
„Mala som vtedy osemnásť rokov, svet gombička,“ zaspomínala veselo. „Postupne som si dopĺňala vzdelanie a potom som zakotvila na žiarskom gymnáziu, kde som učila 35 rokov,“ povedala.
Zo svojich prvých žiakov by vraj spoznala na ulici po takom dlhom čase len málokoho. „Ale je to milé stretnutie. Nemohla som si ho nechať ujsť. Podobné zvyknem absolvovať so študentmi po dvadsiatich rokoch, no takéto, po polstoročí, je jedinečné.“
Prísna, ale obľúbená
Po oficiálnom privítaní 65-ročných deviatakov na obecnom úrade smerovali ich kroky k budove školy. Odtiaľ sa všetci pobrali na miestny cintorín, kde je pochovaná ich triedna učiteľka, matematikárka Valéria Rečlová.
„Zomrela pred dvoma rokmi. Bola prísna, no vedela dobre naučiť. Mali sme ju veľmi radi,“ hovorí Jozef Haško.
Jeho slová potvrdila aj Soňa. Do pamäti sa jej vryla najmä veta, ktorou triedna vyvolávala dievčatá k tabuli.
„No poďte slečny tanečnice,“ zacitovala ju. „Takto nás zvykla volať po tom ako sa dozvedela, že sme boli na zábave,“ vysvetlila.
Na hrob svojej učiteľky položili kvety a zapálili sviečky. Symbolicky tak vzdali úctu nielen jej, ale všetkým svojim učiteľom a spolužiakom, s ktorými sa už stretnúť nestihli.
FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
