HLINÍK NAD HRONOM. Pavel Dvořák besedoval v Hliníku na celoslovenskom zraze turistov na tému hrady a zámky nášho regiónu. Ešte predtým sa však stihol porozprávať s nami.
Je vám turistika blízka?
- Pravdaže, ale ja som skôr taký divoký turista. Keď som s tým začínal, volali nás čundráci. Splavujem rieky, v ostatných rokoch len Dunaj. Hron som absolvoval s mojimi deťmi, keď ešte chodili do školy. Týždeň sme sa plavili od Hronskej Dúbravy až k ústiu pri Dunaji. Okrem toho jazdím na koňoch. Nedávno som ale z jedného spadol a odvtedy som na žiadneho nesadol.
Utrpeli ste vážny úraz?
- Nezlomil som si nič, ale nebolo to príjemné. Už prešli dva mesiace a ešte som nejazdil.
Takže teraz máte pred koňmi rešpekt?
- Uvidíme, čo to časom spraví. Už som jazdil napríklad v Andách, v Argentíne vo výškach 4 až 5-tisíc metrov, ale aj v Mongolsku.
Sú v okolí Hliníka nad Hronom lokality, ktoré by ste chceli navštíviť?
- Tento kraj je krásny a historicky nesmierne významný. Rozhodujúce sú tu rudonosné hory, ktoré kedysi slovenskú časť Uhorska vyzdvihli v celoeurópskom meradle veľmi vysoko. Konkrétne kremnické zlato a štiavnické striebro.
V Kremnici ste natáčali film o ťažbe zlata za kráľa Karola Róberta. Dozvedeli ste sa pri tom niečo nové?
- Prekvapilo ma, že ľudia, ktorí v 13. storočí investovali do baníctva, poznali podvojné účtovníctvo. Prúdil sem taliansky kapitál, z ktorého sa to celé platilo.
To ste zistili z archívnych materiálov?
- Sú to v podstate nové veci, ktoré preskúmali novší historici. Ja som išiel za témou, hľadám historické pramene a historikov. V tomto prípade to bol Martin Štefánik, ktorý chodí študovať talianske pramene z obdobia Anjououcov v 14. storočí. Do slovenskej histórie vniesol úplne iný, nečakaný rozmer. Takže keď som robil Kremnicu, obrátil som sa na neho a bol som veľmi prekvapený.
A čo hovoríte na Banskú Štiavnicu?
- Majú tam úžasného historika Jozefa Labudu, riaditeľa Slovenského banského múzea. Už viac ako 30 rokov skúma štiavnické baníctvo. Takisto do toho vniesol nový rozmer objavom najstaršieho hradu v Banskej Štiavnici na Glanzenbergu. Objavil tam dve lokality. V 13. storočí sa delili na Štiavnicu a Banu, ktorá bola neznáma a práve Labuda ju našiel.
Používajú podľa vás súčasní historici modernejšie metódy bádania?
- Samozrejme. Pred rokmi sa volili tradičné riešenia a materiály, ktoré skúmali generácie historikov. Je neuveriteľné ako sa to odvtedy zmenilo. Všetci sme modernejší. Tí noví sa však postavili na plecia svojich predchodcov. Navyše, otvorili sa zahraničné archívy, čo bol predtým dosť problém. Za rozhodujúci považujem aj fakt, že bádanie je slobodné. Predtým príslušný stranícky výbor vydal tézy, ktoré historici napĺňali. Dopredu mali určené, k čomu musia dospieť.
Niektoré témy boli zrejme tabuizované.
- Napríklad cirkev, hoci je najdôležitejším prvkom v dejinách stredoveku, sa musela obchádzať. Šľachta bola považovaná za neužitočnú, cicajúcu pracujúci ľud. Keď tieto nezmysly prestali platiť, história dostala krídla. Nie je to teda tak, že noví historici sú múdrejší ako starí. Len majú väčšie šťastie, lebo prišli do lepšej doby.
Vy ako historik by ste ktoré z hradov či zámkov v tomto regióne odporučili vidieť?
- Každé banské mesto potrebovalo hrad, pretože sa tam ťažili drahé kovy v obrovských množstvách. Nemohli ležať na ulici, veď boli lákadlom pre všetkých, ktorí nemali dobré úmysly. Muselo to byť dobre schované a strážené. Takže nevynechal by som napríklad Kremnický hrad. No v Banskej Štiavnici rozhodne treba ísť na Glanzenberg. Je to hrad, ktorý bol hlboko pod zemou. Labuda ho vykopal a náznakovo rekonštruoval. Je to veľký zážitok, lebo ide o kľúč k dejinám Štiavnice. Zaujímavý je aj Šášov, klasická zrúcanina na nádhernom mieste, skalnom brale, ktoré ho vyformovalo. Je významný z hľadiska dejín Kremnice. Hovorí sa, že šášovskí páni nechali zlatokopov postupovať proti toku Kremnického potoka, až sa dostali k obrovským zlatým žilám. Možno to nie je pravda, doklady k tomu nejestvujú, ale v každom prípade je to pekný príbeh.
Kremnica v tých časoch musela ukrývať obrovské zdroje zlata.
- Presne tak. Najväčšia zlatá žila tam bola viac ako 6 kilometrov dlhá a 60 metrov hrubá.
Máme tu aj starobylý benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku.
- Hronskobeňadická listina z roku 1075 je najstaršia na Slovensku. Zachovala sa z prepisov 12. a 13. storočia, ktoré sú falšované. Keď dával Belo Hronskému Beňadiku privilégium, boli v ňom zahrnuté pôda, voda, no lesy nie. V tom falošnom už ale lesy sú. Nie je to však o tom, že by vtedajší mnísi klamali, ale o tom, že v roku 1075 lesy nemali cenu, len zavadzali. O dvesto rokov neskôr sa situácia zmenila. Drevo sa vo veľkom množstve míňalo v baniach a veľmi stúplo na cene. Takže jedna listina ponúka úžasnú lekciu o krajine a zmene životného štýlu.
