KREMNICA. Sára (14) je pacientkou v Psychiatrickej nemocnici profesora Matulaya. Básne začala písať asi pred rokom. Zistila, že keď ju prepadne smútok, sú najlepším liekom na vylepšenie nálady.
„Svoje pocity dávam na papier, nachádzam v tom úľavu,“ povedala.
Klasické volanie o pomoc
Jej ubolená duša súvisí aj s ranným detstvom. Biologická matka sa jej vzdala a keď mala šesť dní, dostala sa k adoptívnym rodičom.
„Viem, že mám deviatich súrodencov, ale nepoznáme sa. Vyrastala som ako jedináčik,“ podotkla.
Ako sama hovorí, nemá veľa kamarátov. Niekde v podvedomí sa ňou celý život nesie pocit, že je nechcená a nemilovaná. Napriek tomu, že adoptívni rodičia jej venujú dostatok lásky. Problémy sa u nej naplno prejavili pred dvomi rokmi.
„V škole ma šikanovali, spolužiaci sa vysmievali z mojej postavy,“ vysvetlila. „Rodičia ma dali do druhej školy, nastali však ďalšie problémy. Tentoraz s kamarátkami, aj rodičmi. Začala som sa preto rezať a nakoniec som sa predávkovala liekmi,“ prezradila. Dnes priznáva, že so životom skoncovať nechcela a išlo „len“ o klasické volanie o pomoc. Dokazuje to aj slovami v jednej zo svojich básní.
„Život, to je dar vzácny, nechci si ho vziať. Buď rád, že ho vôbec môžeš od nášho Pána mať.“
Odchádza s lepšou náladou
Na kremnickej psychiatrii je Sára štyri týždne a zdá sa, že už je na dobrej ceste. Spoznala nových ľudí, oporu našla aj vo svojej terapeutke.
„Opakovane mi venovala básničky, z ktorých jednoznačne cítim projekciu jej pocitov, možno nenaplnených túžob, potrieb, hľadanie zmyslu života či oporných bodov,“ povedala detská klinická psychologička Eva Kapšová.
„Formou tejto tvorby môže Sára vyjadrovať emócie. Je to jedna z úžasných obrán, ktoré veľmi pomáhajú. Preto sa ju snažím viesť týmto smerom. Keď na ňu prídu nepríjemné pocity, nech radšej píše ako by si mala ubližovať.“
V najbližších dňoch Sára brány nemocnice opustí. Psychologička je presvedčená, že bude dosť silná na to, aby sa dokázala popasovať so situáciami, ktoré ju čakajú vonku.
„Prišla sem depresívna, skľúčená. Odchádza stabilizovaná, s podstatne lepšou náladou,“ tvrdí s tým, že vždy, keď nejaký pacient odchádza, balia mu pomyselné kufre. Do toho Sárinho by vraj pribalila predovšetkým lásku k sebe samej.
„Keď sa budeš mať ty sama rada, Sárka, nebudeš možno tak strašne túžiť po láske iných. Ale milujúcich ľudí máš okolo seba veľa. V rodičoch, kamarátoch, učiteľoch. Možno aj preto by si mala mať viac otvorené oči a začať vnímať, že ľudia sú naozaj pri tebe,“ adresovala jej povzbudzujúce slová.
Verše pre rodičov
Sárine básne sú najmä o láske k rodičom a ostatným blízkym. Niektoré sú ponuré, jednu z najsmutnejších napísala pre kamarátku, ktorá pred štyrmi rokmi umrela pod kolesami električky.
„Chýbaš mi Veronika, slzy v očiach mám. Ja to sama, bez teba, vôbec nezvládam,“ píše v nej. „Prečo Boh riadi svet? Prečo si odišla a už ťa niet?“
V ďalšej básni, nazvanej Priateľstvo, dáva najavo svoju túžbu po kamarátoch.
„Veď ja nie som zlá, ja len po priateľoch túžim. Chcem, aby ma mali radi, chcem byť s tými, ktorých ľúbim.“
Rodičom vo veršoch venovala slová lásky a vďaky.
„Keď som bola malá, mamina ma odhodila a starosti o dieťa tým pádom tak zahodila. Potom si ma vzali dvaja dobrí ľudia. Som s nimi až dodnes, nadovšetko ma ľúbia. Milujem ich najviac, sú to skvelí ľudia. Vážim si ich, ctím si ich a ďakujem im za všetko, čo pre mňa robia.“
