Tohtoročný prezident Akadémie humoru, český herec Miroslav Donutil, vystúpil počas Európskeho festivalu humoru a satiry v Kremnici so svojou šou Cestou necestou. V šapitó pod kremnickým hradom sa za to dočkal standing ovation alebo, ako túto reakciu divákov nazval, Slovenského národného povstania.
Na Kremnických gagoch ste po prvý raz. Poznali ste predtým tento festival?
- Pravdupovediac, vôbec som nevedel, že takýto festival existuje. Myslím si, že tak je to v prípade väčšiny ľudí z Českej republiky. Je to zrejme tým, že naše rozdelenie bolo pomerne dôsledné. Skutočne o sebe vieme málo, aj čo sa týka kultúry. Napríklad v Trenčianskych Tepliciach máte krásny filmový festival, kde som nedávno dostal cenu Hercova misia, a v Čechách o ňom nikto nevie.
Ako tohtoročný prezident Akadémie humoru ste zrejme videli aj niektoré z produkcií. Stretli sme vás napríklad medzi tancujúcimi na vystúpení barcelonského zoskupenia Always drinking marching band.
- Videl som niekoľko výborných predstavení a zažil príjemnú atmosféru. Spevák španielskej kapely, ktorú ste spomenuli, ma dokonca v našom rozhovore po vystúpení označil za najlepšieho tanečníka. Stretol som mnohých priateľov a mnohých neznámych ľudí, z ktorých sa priatelia stali.
Spomenuli ste, že rozdelenie našich krajín bolo dôsledné. Vnímate nejaký rozdiel medzi slovenským a českým humorom alebo medzi tým, ako na ne reagujú diváci?
- Nemyslím si, že medzi českým a slovenským humorom je nejaký zásadný rozdiel. Existujú len dva druhy humoru, dobrý a zlý, a rovnako sú len dobrí a zlí komici. Je na divákoch, aby si to svoje vybrali a našli. Keď to nájdu, sú spokojní oni aj umelec, ktorý pre nich vystupuje.
Je pravda, že pôvodne ste sa chceli stať novinárom?
- Je to pravda. Páčilo sa mi, že niektorí novinári sa v tom čase dostali do zahraničia a písali odtiaľ krásne reportáže. Keďže vtedy sa veľmi cestovať nesmelo, lákalo ma to. Neskôr som prišiel na to, ktorí novinári sa mohli dostať do zahraničia a už ma to tak nelákalo. Navyše som urobil prijímacie skúšky na brniansku JAMU a zistil som, že herectvo je to, čo chcem robiť. Svoje rozhodnutie som nikdy neoľutoval.
Vyjadrenia, ktoré novinári používajú vo svojich článkoch, musia niekedy prejsť autorizáciou tých, ktorí ich vyslovili. Platí niečo podobné aj v prípade historiek, ktoré zaznievajú vo vašich šou? Často totiž hovoria o konkrétnych ľuďoch?
- Myslím, že až tak veľa mojich priateľov sa v tých historkách neobjavuje. Rozprávam najmä o sebe a vlastných zážitkoch. Ak sa to niekoho dotkne, je to väčšinou preverené časom, pretože to už veľakrát počul, pozná to a smeje sa tomu. Zatiaľ sa mi so sťažnosťou nikto neprihlásil.
S písaním predsa len prichádzate do kontaktu, príbehy z vášho detstva, študentské a divadelné skúsenosti ožívajú aj v knižnej podobe. Je písanie náročnejšie ako stáť sa pred plným hľadiskom?
- Je to iné. Keď príbeh dávate na papier, zrazu zistíte, že to, čo na javisku stačí doplniť gestom, musíte detailne popísať, aby si to čitateľ dokázal predstaviť. Historky sa tak stávajú košatejšími. No myslím, že sa mi v tomto smere zatiaľ darí.
Pozornosť fanúšikov dokáže byť zrejme niekedy obťažujúca. Ako vnímate túto stránku vašej profesie?
- Nevnímam to ako niečo nepríjemné. To, že ma ľudia všade spoznávajú, zdravia, chcú môj podpis alebo sa so mnou fotia, je dôsledkom toho, čo robím. Keby to tak nebolo, asi by som bol smutný. Ľudia, ktorí na mňa chodia, si zaslúžia pozornosť. Oni ju dávajú mne a ja sa im ju snažím oplatiť.
Akým spôsobom si od hektiky častých vystúpení dokážete oddýchnuť?
- V takých chvíľach sa uchýlim do svojho súkromia a medzi priateľov.
Počas predstavenia ste viackrát spomenuli zážitky z rybačky. Je to pre vás odpočinok?
- Pri rybačke a pri golfe si odpočiniem najviac, a ešte pri zbieraní húb v lese. Je tam ticho a nikto ma tam nepozná. Veľakrát som sa s úlovkom objavil na fotografiách v novinách. Keď máte povolanie ako ja, musíte počítať s tým, že budete vyfotený kdekoľvek a s čímkoľvek.
Čo pre vás znamená chytiť veľkú rybu?
- To, že som si rybačku krásne užil. Takýto úlovok však vždy púšťam späť na slobodu, aby ten pocit mohol okúsiť ďalší rybár.
Ako prezident Akadémie humoru. Festival Kremnické gagy predtým vôbec nepoznal. Podľa neho za to môže dôsledné, aj kultúrne, rozdelenie našich krajín. FOTO: (TASR)
Súčasťou Kremnických gagov je anticena Trafená hus, ktorá sa udeľuje za niečo, nad čím aj humoristom rozum zastane. Máte niečo podobné u vás v Čechách?
- V našej brandži je jedinou anticenou niečo ako v zahraničí Malina, ktorá sa udeľuje za najhorší film. Raz ju dostal aj film, v ktorom som sám účinkoval, paradoxne mne vtedy udelili ocenenie za najlepší herecký výkon, čo je dosť absurdná kombinácia. V našich podmienkach existuje tiež Ropák, čo je človek, ktorý toho v danom roku proti prírode urobil najviac. Ide o ocenenie, ktoré väčšinou získajú politici.
Komu by ste cenu ako Trafená hus udelili vy?
- V Čechách by som ju určite doprial niektorým politikom za to, že sa správajú tak, ako sa správajú a za to, že sa dopúšťajú prečinov, ktorých sa dopúšťajú. Ale nemyslím si, že by im pomohlo, že dostanú anticenu, mali by skôr dostať putá.
