BANSKÁ ŠTIAVNICA. Špecializované pracovisko štátnej ochrany prírody v Banskej Štiavnici o „pacientov“ nemá núdzu. Rehabilitačnou stanicou pre zranené živočíchy, najmä vtáky, ktorá v meste funguje od roku 1985, ich ročne prejde asi päťdesiat.
Sokoly z vežiakov
„Najčastejšie sa s stretávame so sokolmi myšiakmi, jastrabmi, sovami, menej často s bocianmi, s volavkami či labuťami. Buď nám ich sem ľudia sami donesú, alebo pre ne vycestujeme tam, odkiaľ dostaneme echo,“ hovorí Štefan Čenger, strážca prírody Správy Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy a zároveň správca rehabilitačnej stanice. Číslo na najbližšie zariadenie tohto typu dostane záujemca na linke 112.
Tento rok bol podľa Čengerových slov najviac bohatý na mláďatá sokola myšiaka, najmä z okresu Žiar nad Hronom.
„V mojej praxi som ich zaznamenal asi najviac práve v uplynulých mesiacoch.“
Vysvetľuje si to tým, že v mestskom osídlení, kde sokoly často hniezdia vo výškových budovách, ich ľudia stále považujú za raritu.
„Ak nájdu vypadnuté mláďa, donesú nám ho, v prírode by sa pritom sokolia rodina s takouto situáciou vysporiadala sama,“ vysvetľuje.
V rehabilitačnej stanici sa najčastejšie starajú o dravce.
Zatúlaný sup
Medzi zvyčajnými domácimi druhmi sa však občas objaví aj zaujímavejší exemplár.
„Mali sme tu aj pre naše zemepisné šírky netypický druh, mladého supa bielohlavého, ktorého našli vyhladovaného na poli pri Nitre. Údajne sa na Slovensko dostal vzdušnými vírmi z talianskych hôr,“ spomenie kuriozitu. Zatúlaný dravec sa v stanici zdržal niekoľko mesiacov a poputoval do bojnickej zoo, ktorá mala neskôr zabezpečiť jeho návrat domov do Talianska a vypustenie do voľnej prírody.
Nie všetky vtáky však majú také šťastie a môžu sa vrátiť do voľnej prírody.
„V takých prípadoch, kde to ich zdravotný stav nedovoľuje, končia v zoologickej záhrade,“ objasňuje Čenger.
U dravcov sa zväčša po veterinárnom ošetrení a pobyte v karanténe a rehabilitácii vďaka rozlietavacej voliére, kam sa im púšťa živá potrava, napríklad myši, rýchlo obnovujú ich prirodzené lovecké návyky.
„Vtedy je návrat do prírody jednoduchý,“ podotýka Čenger.
Výnimka pre medvieďa
Osobnou výzvou pre správcu stanice sa pred časom stalo zranené medvieďa, pre starostlivosť o ktoré nebola stanica vybavená.
„Strávilo tak niekoľko mesiacov u mňa doma. Po vyliečení, keď už nebolo možné držať ho v takomto prostredí, keďže sa púšťal do všetkého, čo mu prišlo do cesty, skončil v zoo,“ spomína.
Aj keď zvieratám, ktoré prejdú stanicou, mená nedáva a snaží sa s nimi do priameho kontaktu prichádzať čo najmenej, aby bol pre nich návrat do prírody čo najľahší, v prípade medvedieho mládenca urobil výnimku. „Volal som ho Dežo,“ priznáva.
