KREMNICA. Juliana Orlická patrila k žiakom známeho slovenského spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. V kremnickej ľudovej škole ju učil slovenský jazyk a literatúru.
Chlapcov držal nakrátko
„Mala som ho veľmi rada,“ hovorí s úctou Hronského pamätníčka. „Ej, to bol pán učiteľ. Ale prísny ako britva,“ pokračovala. „Nakrátko držal najmä chlapcov. Predsa len, dievčence sú jemnejšie,“ podotkla.
„Stačilo, že len vstúpil do triedy a nastalo hrobové ticho. Mal veľkú autoritu a rešpekt,“ spomína.
„Nehovoril žiadne frázy, čo povedal, to sedelo. Vyžarovala z neho charizma. Nikdy nemusel zvyšovať hlas, rozprával potichu. Bol to jeden pekný pán, vždy upravený, blondiak, nosil okuliare s tmavým rámom,“ opísala Hronského.
„S manželkou a štvorročným synčekom bývali oproti špitálskemu kostolu v takzvanom Balovskom dome, na prízemí.“
Myslí na neho pri každej knihe
Vždy, keď Juliana Orlická otvorí nejakú knihu, spomenie si na svojho učiteľa. „Pri každej mi je on na rozume,“ tvrdí.
„Raz, keď mal sviatok, narodeniny či meniny, venoval nám takú voľnejšiu hodinu. Rozprával najmä o literatúre. Prízvukoval, že keď vezmeme do rúk knihu, nemáme ju hneď začať čítať. Najskôr si vraj máme všimnúť, kto ju napísal. Preto keď nejakú otváram, vždy si na neho spomeniem,“ vysvetlila.
Kým pôsobil v Kremnici, nevnímala jeho literárnu tvorbu. Neskôr ju však pozorne sledovala.
„Prečítala som niekoľko jeho kníh, už si ani nepamätám, čo všetko. Napríklad Budkáčika a Dubkáčika,“ povedala. Celkovo však vďaka nemu čítala viacerých autorov. „Najmä ruských klasikov, Tolstého, Dostojevského, Čechova.“
Žiaci za ním smútili
Keď Hronský z Kremnice odchádzal, jeho žiaci za ním smútili.
„Bol to učiteľ, ktorý sa dal počúvať. Vedel zaujať, na jeho hodinách sme sa nenudili,“ pokračovala. „Keď sa s nami lúčil, doniesli sme mu veľa kvetov.“
Neskôr so záujmom sledovala informácie o jeho ďalšej kariére.
„O jeho smrti som sa dozvedela z rádia. Umrel v ďalekej Argentíne a keď som sa to dopočula, po lícach mi tiekli veľké slzy,“ uzavrela svoje rozprávanie.
