Žiarčan Juraj Jordán Dovala pôsobí ako kňaz Cirkvi československej husitskej na fare v Hodoníne. Nedávno mu vyšiel román Som Husákovo dieťa, ktorého dej sa odohráva najmä v jeho rodnom meste.
ŽIAR NAD HRONOM. Román Som Husákovo dieťa vyšiel v júni. Za krátky čas si stihol získať pozitívne reakcie množstva čitateľov. Jeho dej sa odohráva najmä v Žiari nad Hronom, pričom autor tvrdí, že tí, ktorí toto mesto dobre poznajú, ho bez problémov identifikujú.
Ako si sa dostal k literatúre a písaniu?
- Hudobné texty som začal robiť ako jedenásťročný, keď som založil svoju prvú metalovú kapelu. Po revolúcii som pôsobil v žiarskej skupine Slavery a k textom postupne pribudla poézia, neskôr aj próza.
Kedy vznikla tvoja prvá kniha?
- V roku 1996 som cítil vnútorný pretlak a napísal som prvú ucelenú knihu Strážca času. Vydal som si ju iba ako samizdat, ale nakoplo ma to a potom som už každý rok napísal jednu, aj dve veci.
Tvoriť si začal počas štúdia teológie. Čo ťa k nemu viedlo?
- Pre mňa je duchovno k životu veľmi potrebné. Zaujímajú ma všetky náboženstvá. Blízky mi je aj budhizmus a východné náuky. Po základnej vojenskej službe a rôznych prácach, ktoré som vykonával, vo mne dozrelo presvedčenie, že teológia je pre mňa ten správny smer. Nie však s cieľom stať sa kňazom, prihlásil som sa na ňu len zo záujmu. Aj keď, nakoniec je zo mňa farár.
Prečo práve husitský?
- Je to otvorená, priateľská, ekumenická cirkev. A najmä liberálna. Som slobodomyseľný človek a nedokázal som si predstaviť, že by som mal byť kňazom. Ale keďže viem, že existujú samorasti ako napríklad evanjelický duchovný Sváťa Karásek, alebo salezián Láďa Herian, povedal som si, že musím nájsť cirkev, ktorá je k takýmto kňazom tolerantná.
V súčasnosti si farárom v Hodoníne. Ako vyzerá tvoj bežný deň?
- Máme štyri deti, takže ráno ich poodvážam do školy a škôlky. Potom idem do úradu. Ak niekto potrebuje duchovne povzbudiť, absolvujem s ním pastoračné rozhovory. Prichádzajú aj ľudia, ktorí chcú vybaviť krst, svadbu, alebo pohreb. Navštevujem chorých, domovy dôchodcov a mávame aj biblické hodiny. Podstatnú časť mojej práce tvorí kultúra. Som predsedom Českej kresťanskej akadémie v Hodoníne a pravidelne pozývam na prednášky významné osobnosti z Čiech a Slovenska. Takto Česi mohli spoznať napríklad Františka Mikloška, Antona Srholca, Daniela Pastirčáka. Organizujem aj literárne večery, folkové koncerty a podobne. Riešim tiež administratívu, poštu, banky. Bohoslužby mávame na rozdiel od katolíkov len v nedeľu.
Ty ale pochádzaš z katolíckej rodiny, v ktorej ste mali dokonca kňaza.
- Áno, bol to strýko môjho otca. A keďže môj dedo zomrel, keď mal otec päť rokov, vychovával ho práve tento kňaz.
Muselo byť medzi nimi silné puto. Ako reagovali tvoji najbližší, keď si sa rozhodol pre inú cirkev?
- Veľmi otvorene. Jozef Dovala patril k osvieteným kňazom. Bol generálnym vikárom Banskobystrickej diecézy, pravou rukou biskupa Jozefa Feranca. Na fare som sa pohyboval odmalička, chodievali sme tam často ako k svojmu dedovi. Naši sú otvorení, moje pôsobenie v husitskej cirkvi neberú ako odklonenie od katolicizmu. Skôr to vnímajú ako pokračovanie v línii. Podstatné je pre nich to, že som si zachoval vieru v Boha, morálne hodnoty a všetko kresťanské, čo nám je spoločné.
Čo ťa motivovalo napísať román Som Husákovo dieťa?
- Dokončil som ho už v roku 1999, ešte počas štúdia, keď som mal na tvorbu najviac času. Vtedy som už mal napísané rôzne básne, novelu, rozprávku pre dospelých, no chcel som si vyskúšať aj román. Automaticky ma to hodilo do undergroundového prostredia.
Kde sa dej odohráva a o čom je?
- Odohráva sa to v Žiari, aj keď ho tam nemenujem. Sú tam ale jasné indície, dokonca úseky, ktoré čitateľovi pripomenú aj Zvolen, Banskú Bystricu, ale tiež Lutilu. Znalý človek by to mal odhadnúť. Opisujem zážitky, ktoré sa prihodili mne, alebo mojim známym. Mnohé som si však vymyslel, dotváral som to literárnou fantáziou. Začína sa to na prelome, keď končí komunizmus a prichádza revolúcia. Hlavný hrdina žije v lese a spomína. Aj na 80. roky, keď sme počúvali dovezené platne z Maďarska či Juhoslávie. Čitateľ sa následne ocitá v prostredí základnej vojenskej služby a šikany. Potom sú tam novembrové udalosti a všetko, čo z nich vyplynulo v 90. rokoch.
Prečo to vyšlo až po trinástich rokoch?
- Kým človek nemá nejaké meno, nemá to význam. Muselo to jednoducho dozrieť.
S akými reakciami na túto knihu sa stretávaš?
- S pozitívnymi. Niektorí si pri nej zaspomínajú, zasmejú sa. Mnohí sa v nej spoznávajú.
Aké má posolstvo?
- Slobodu si treba vážiť, nie je zadarmo. Človek by nemal strácať ideály a nemal by si ich dať zobrať.
