Gajdošstvo v rodine Dominika Garaja je dedičné. S týmto hudobným nástrojom prešiel kus sveta. Nezabudnuteľná je pre neho dvojtýždňová vianočná púť na juhu Talianska.
VEĽKÁ LEHOTA. Gajdám a hraniu na nich sa už niekoľko generácií zaoberá veľkolehotská rodina Garajovcov.
Svadby, krstiny, zábavy
„Keď som s tým ako chlapec začínal, nebolo tu už takmer žiadnych gajdošov. V ostatnom období to ale znova ožíva a mladých pribúda,“ povedal Dominik Garaj, ktorého otec, starký aj pradedo muzicírovali na tomto hudobnom nástroji.
„U nás je to rodové, vlastne som to zdedil,“ podotkol. „Vynikajúci gajdoš je môj starší brat, výborne hrá tiež môj syn. Všetci vieme gajdy aj vyrobiť.“
Veľká Lehota mala pred viac ako polstoročím množstvo kvalitných gajdošov.
„Pri gajdách sa odpravovalo všetko. Svadby, krstiny, zábavy. Počas fašiangov odchádzali naši muzikanti aj do vedľajších dedín. Mali výbornú povesť,“ pokračoval. „V 50. rokoch však prišiel útlm. Chlapi chodili po robotách, aj do Čiech, málo sme sa stretávali, takže neboli príležitosti. Vrátilo sa to sem až v 70. rokoch, keď sa začal oživovať folklór,“ vysvetlil.
Poslednú svadbu gajdoval vo Veľkej Lehote jeho otec v roku 1931. „Potom už prišli modernejšie nástroje ako husle či harmonika.“ Dominik Garaj v súčasnosti gajduje na svadbách len v rámci svojej rodiny.
Ovláda niekoľko remesiel
Gajdy majú rôzne podoby. Škóti napríklad používajú iné ako veľkolehotskí majstri, medzi ktorými sú zaužívané trojhlasné.
„Všade sú špecifické pre daný región. Ale nie každý gajdoš si ich vie aj vyrobiť. Väčšina si ich zháňala od kamarátov, známych. V našej rodine sme však tento problém nemali, moji predkovia boli zruční aj v tejto oblasti.“ Výrobca gájd musí ovládať niekoľko remesiel.
„Dôležitá je pri tom práca s drevom, plechom, kožou,“ vymenoval. Majstri najskôr vyrezávajú hlavičku, ktorá má väčšinou podobu kozičky s rohami. „Do nej sa vsúva melodická gajdička, teda píšťala, na ktorej sa hrá. Ukončená je zvukovodom z mosadzného plechu, ktorý je vyzdobený rôznymi ornamentmi,“ vysvetlil. „Následne upravujeme kožený mech. Ľudia ho kedysi vyrábali z toho, čo práve v gazdovstve chovali. Najčastejšie to bola ovca, alebo koza,“ hovorí. „Ja používam ovčiu kožu, tú si zo zvieraťa väčšinou aj sám stiahnem. Musím pritom dávať pozor, aby zostala vcelku a nepoškodila sa.“ Aby hudobník mohol mech nafúkať, výrobca do neho musí vložiť takzvaný fukáč, ktorý je takisto z dreva.
Jeho gajdy majú aj v Paríži
„V súčasnosti niektorí nahrádzajú mech, gajdičku, píšťalu aj fukáč umelou hmotou,“ spomenul modernejšie metódy novších výrobcov. „Má to aj svoje výhody, nástroj sa tak ľahko nerozladí. Ja však zásadne uprednostňujem tradičné materiály,“ tvrdí.
Gajdy vyrobené Dominikom Garajom putovali napríklad do SĽUK-u, jedny používa aj francúzsky folklórny súbor Nádeje v Paríži. Ďalšie nájdete v českom múzeu gájd vo Volyně.
S gajdami pochodil už kus sveta. Hral na nich v rôznych kútoch Slovenska, v českých Strakoniciach či na talianskej Sicílii.
„Kedysi tam mali silnú gajdošskú tradíciu, najmä medzi pastiermi. Na Vianoce zvykli chodiť z domu do domu a gajdovali šťastie. Keďže teraz tam také zastúpenie nemajú, najali si nás, aby sme im tento zvyk oživili,“ povedal. „Takýmto spôsobom sme v krojoch, aj s mojím synom, vinšovali na radnici, v rôznych významných domoch, reštauráciách, aj v klasických domácnostiach,“ dodal s tým, že dva vianočné týždne v južanskej krajine sú pre neho nezabudnuteľným zážitkom.
