OROVNICA. Do páračiek sa v Orovnici aktívne zapojilo zhruba tridsať ľudí.
„Medzi nimi aj dvaja muži. Hovorí sa, že chlap, ktorý pára, je pod papučou. Jeden z nich je však rozvedený a ten druhý je tu spolu s manželkou. Nevieme teda, čo je na tom pravdy,“ povedala s úsmevom orovnická starostka Katarína Forgáčová.
Perie poputuje do vankúšov
„Na to, že ľudia zostali v ostatnom čase voči folklórnym či iným kultúrnym podujatiam apatickí, sa nám obnovenie tejto tradície vydarilo,“ zhodnotila starostka.
V kultúrnom dome, kde sa páračky konali, vládli veselá nálada a spev sprevádzaný harmonikou. Stôl sa „prehýbal“ pod rôznymi dobrotami.
„Máme tu kysnuté koláče, mrkvové, orechové, makové či tvarohové koláčiky, štrúdľu, škvarkové pagáčiky a kukuricu s makom,“ vymenovala.
„To sú tie tradičné pochúťky. Z novodobejších sme pripravili medové rezy, pričom med máme z domáceho zdroja. Dodali nám ho miestni včelári,“ vysvetlila.
Perie na páračky poskytla Danka Mišíková zo svojich troch husí.
„Toto je len prvý ročník, na ten ďalší už dochováme celý kŕdeľ,“ žartovala. „Mám dvojtýždňového vnuka, perie nakoniec poputuje do jeho vankúšov,“ dodala v humornom štýle.
Emília Forgáčová. Pamätá si časy, keď sa ľudia na páračkách stretávali počas zimných večerov aj niekoľkokrát v týždni. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Povedačky o mátohách
Kedysi mali páračky v Orovnici silnú tradíciu. Ľudia sa na nich schádzali počas zimných večerov vždy v inom dome, najmä tam, kde mali veľa husí. Neskôr v budove starej školy. Pamätníčkou týchto stretnutí je 85-ročná Emília Forgáčová.
„Tu bývali velkie páračky. Chodievalo na ne kol do kola veľa ľudí. Keď sa opáralo, všetko sme spratali a pohostili sme sa,“ spomína. „Varili sme kukuricu s makom a podávali rôzne koláče. Niečo podobné ako tu vidíme dnes.“ Na páračkách sa ľudia zvykli zdržať až do druhej v noci.
„Ešte ako slobodné dievča som na ne chodievala často,“ pokračovala. „Popri práci sme spievali a kadečo sa rozprávalo. O všelijakých zážitkoch, aj o tom, kde mátalo. Strašilo však najmä vtedy, keď sa nalievala pálenka,“ smeje sa. Najviac jej utkvel v pamäti príbeh ženy, ktorá tvrdila, že stretla smrť.
„Bola celá biela, hlavu mala holú. Vraj sa s ňou musela porozprávať, ale zo strachu ju len počúvala. Boli to také povedačky,“ podotkla.
„Keď sme potom išli domov, aj sme sa báli. Ženy škriekali, výskali. Veselo bolo,“ dodala.
