Obyčaje v podobe rôznych rituálov, odriekaní, čarov a piesní v období Vianoc kedysi dodržiavali v každej dedine.
PRENČOV. Anna Kriegerová je dlhoročnou vedúcou folklórneho súboru Prenčovan. Z rozprávania svojich starých materí vie, aké zvyky sa dodržiavali v období krátko pred Vianocami a po nich, čiže od Ondreja do Troch kráľov.
Chodilo sa cencelovať
„Na Ondreja sa po domoch začínali robiť páračky, priadky a triasli sa ploty,“ hovorí.
„Nechýbalo čarodejno, magickosť, začali sa stridžie dni,“ pokračovala. „Okolo polnoci, keď sa ľudia vracali z páračiek, pristúpili dievčatá potichu k dreveným plotom a zrazu nimi začali triasť.“
Počas tohto rituálu odriekali slová: „Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, aby si mi ty dal znati, skade budem muža mati.“ Následne zostalo ticho a z ktorej strany zaštekal pes, odtiaľ mal pochádzať ich muž.
„Lenže chlapci, ktorí chceli čarovanie nechať, sa prezliekli za rôzne mátohy a pozakrývaní plachtami ich strašili. Alebo im v celej dedine podurili psov, aby štekali,“ povedala.
„Lialo sa tiež olovo a chodilo sa cencelovať. Oceľ bola kedysi symbolom zdravia, predstavovala niečo, čo sa nedalo zničiť,“ vysvetlila. Chlapci s ňou chodili po domoch a ich obyvateľom adresovali tieto slová: „Cenceli, cenceli, doniesli sme vám oceli, aby sa vám hrnce, misky nebili. Aby vám kravy dojnie boli...“
Dievčence mali v tomto období iné „starosti“. V dome, kde mali chlapca, ukradli kľúč a cez jeho ucho liali do vody olovo rozohriate v starej lyžici. Podľa tvaru, ktorý im z toho vyšiel, rozmýšľali, aké remeslo bude mať ich muž.
Zvyky na Luciu. Dievčatá chodia po domoch oblečené v bielom a vymetajú kúty.
Chlapcov ponatierali lekvárom
Tradície pokračovali na Luciu, keď sa opäť dostali k „slovu“ dievčatá.
„Poobliekané za Lucky, celé v bielom, chodili po domoch a vymetali tam všetky kúty, teda všetko nešťastie. Ak sa tam nachádzal nejaký mladý, fešný mládenec, robili mu skazu. Natreli ho lekvárom, poposýpali múkou a vyšvácali pierkom. Nemohli ale pritom nič hovoriť,“ podotkla.
„Na Luciu si najlepšie kamarátky medzi sebou vymieňali jablká. Každý deň, až do Vianoc, si potom z toho svojho odhryzli.“ Aby im neuvädlo, udržiavali ho v chlade, v bielej, bavlnenej, handričke namočenej vo vode.
„A na Štedrý deň, po večeri, vyšli von, na priedomie, kde ho celkom dojedli. Ktorý chlap v tom čase okolo prešiel, také meno mal mať aj ich muž. Mojej mame sa to napríklad splnilo,“ podotkla s úsmevom.
Dievčatá kradli kláty
V predvianočnom čase dievčence kradli, tam, kde mali chlapcov, kláty.
„U nás sa to tradovalo tak, že ich museli ukradnúť sedem. Tých veľkých, na ktorých sa rúbali drevá. Takže na to musela byť riadna partia dievčat. Jedna z nich vždy zabávala psa, aby to domáci nezbadali.“
Z klátov si potom každá musela odťať sedem íverov, ktoré zabalili do šatôčky, dávali pod vankúš a malo sa im snívať s tým, ktorého dostanú za muža.
Keď sa chystala štedrá večera, dávali si dievčence papieriky s menami chlapcov do pirohov. „Ktorý prvý vyšiel, ten sa bral.“
Katolícky kostol je v Prenčove zasvätený Mikulášovi. Na jeho sviatok tam spievajú pieseň, ktorá pochádza priamo od nich. Nikde inde ju nemajú a znie takto: „V dolinách keď za večera stíchne zvonov hlas, z neba na zem keď pozerá prvej hviezdy jas, nad snežným sa Sitnom vznáša duch svätého Mikuláša v každom roku raz. Odtiaľ schodí do doliny, kde je boží chrám, do mesta i do dediny, k tichým chalupám. Do okienka dary vloží, Mikuláš, ten sluha boží, dobrým deťom tam...,“ zanôtila folkloristka.
Anna Kriegerová so vzácnou misou po starej mame.
Rodina jedla z jednej misy
Anna Kriegerová pochádza z gazdovskej rodiny, ktorá chovala kravy, kone, hydinu.
„Na Vianoce bolo prvé zviera, až potom človek,“ hovorí.
„Gazda dával na Štedrý večer každému zvieraťu oblátku natretú medom. Pod stolom nechýbala slamienka vystlaná senom. V nej nasypané žitko a položené čerstvé jabĺčka,“ opísala vtedajšiu sviatočnú atmosféru.
„Rodina jedla z jednej misy, lyžicami. Nemal sa používať nôž, nič špicaté, aby ľudí v boku neklalo. Všetky odrobinky zo stola potom gazdiná zmietla a nechali sa vysušiť. Neskôr ich používali na naparovanie pri bolestiach zubov.“
Z rozprávania prastarých mám vie, že v tento deň dávali ľudia pozor, kto začne prvý svietiť.
„Keďže vtedy sa všetko robilo od cesta, tvarohové rezance či pirohy, na zásterách sa gazdinkám držala múka. Vyšli teda von, začali si ich prášiť a pritom hovorili: Ta blchy, ta švoli, ta šli do toho domu, kde to svetlo svieti. A potom mohli zapáliť svetlo už aj ony, lebo všetka háveď išla z domu preč.“ Na tento rituál si počas Vianoc vždy spomenie.
„Občas to zvyknem robiť aj ja a moje dcéry sa na tom strašne smejú.“ Tvrdí, že tieto obyčaje majú svoje čaro najmä preto, že sú zábavné.
V kapustnici varili mäso
Dodnes s pokorou opatruje plechovú misu, po obvode zdobenú maľovanými kvetmi, ktorú „zdedila“ po starej mame.
„Z nej sme spolu na Vianoce jedávali,“ podotkla. Okrem orechových či makových pirohov, tvarohových a kapustových rezancov, v takýchto misách podávali aj opekance.
„Na Štedrý deň sa nejedlo mäso, do polnoci sa držal pôst. Ale varila sa kapustnica a v nej údené s klobáskou. Ľudia si z nej mohli nabrať až keď prišli z polnočnej, lebo to už bolo Božie narodenie,“ vysvetlila.
Na Troch kráľov chodievali koledníci po domoch s farebnou hviezdou vyrobenou z krepového papiera.
„Malo to symbolizovať, že ľuďom svieti na cestu. Popritom sa spievalo, koledovalo. V Prenčove sa to volalo Chodenia s hviezdou, inde chodievali koledníci s betlehemom.“
Dnes je už tento zvyk takmer zabudnutý, no Anna Kriegerová so svojou rodinou a folkloristami z dediny chodievajú spievať do kostola, spolu s organistkou, obradové piesne.
„Keď sa odtiaľ vraciame a ideme popri domoch našich blízkych či známych, zaspievame im pri okne Narodil sa Kristus Pán. Takže nevymrelo to a myslím, že ľuďom sa to aj páči,“ uzavrela.
