Miroslav Kyjovský robí Mikuláša už viac ako štyridsať rokov. Začínal v červenej teplákovej súprave, jeho súčasný kostým vytvorila módna návrhárka.
BANSKÁ ŠTIAVNICA. Po 44 rokoch vo funkcii banskoštiavnického Mikuláša pomýšľa Miroslav Kyjovský na odpočinok. Ľudia okolo neho však veria, že neskončí.
„Čas uteká, treba zapojiť aj mladšie generácie, veď do kostýmu, ktorý si obliekam už tridsať rokov, sa pomaly chytajú mole,“ hovorí s úsmevom dlhoročný symbol banskoštiavnických sviatkov.
Každý si zaslúži darček
Začínal ako osemnásťročný mladík v červenej teplákovej súprave a v maske z papiera. V tom čase sa mikulášske večierky od tých dnešných výrazne odlišovali. „Stretávali sme sa s kamarátmi a dávali si drobné pozornosti, ako jabĺčka, oriešky, lízanky, z ktorých najlacnejšie sa vtedy dali kúpiť za pätnásť halierov. Spoločne sme sa zabávali, a to bola podstata vtedajších Mikulášov,“ spomína a porovnáva so súčasnosťou: „Dnes u mnohých detí vídavam dravosť, balíček chcú rýchlo rozbaliť a zistiť, čo je v ňom. Keď to zistia, porovnávajú jeho obsah s inými, akoby súťažili. V minulosti sa nestávalo ani to, že by nám to isté dieťa niekoľko rokov po sebe recitovalo rovnakú básničku.“
Napriek tomu to nevzdal a na Slovensku určite patrí medzi služobne najstarších Mikulášov. Čo ho motivuje rok čo rok obliecť si červené rúcho a vydať sa s dnes už historickou nošou plnou balíčkov medzi ľudí?
„Je to o láske k deťom, tešia ma tie iskry v ich očiach. Okrem toho si myslím, že každý človek, nech už je akýkoľvek, by mal byť aspoň raz v roku obdarovaný.“
Z Kamčatky aj z Vatikánu
Mikulášovaniu sa Banskoštiavničan nevyhol ani na vojne, na ktorú zhodou okolností narukoval do Liptovského Mikuláša.
„Mazáci si to neodpustili a musel som pre nich urobiť Mikuláša. Ale akého! V červených trenírkach, aj keď na vojne sa nosia zelené, s prilbou na hlave. Absolvovať vojenskú kuchyňu v takomto mundúre, aby som im doniesol chlieb navyše, bola veľká výzva,“ smeje sa na recesii z mladosti.
S dobou sa menili aj nároky na známu postavu vianočných sviatkov.
„Niektorí chceli deda Mráza, iní Mikuláša. Z jednej úlohy som plynule prechádzal do druhej, len čo som si vymenil pokrývku hlavy. Ako svätý Mikuláš som nosil biskupskú čiapku s krížom a biskupskú berlu. Keď som bol dedom Mrázom, palica šla bokom a na hlavu som si nasadil baranicu,“ ozrejmuje rozdiely medzi svätcom a postavou, ktorá si v našich zvykoch dočasne našla miesto počas socializmu.
Zaujímavosti o človeku, ktorého stelesňuje, si kedysi hľadal v knihách, dnes surfuje na internete. „Stále nachádzam nové informácie, po nežnej revolúcii som hovoril, že prichádzam z Vatikánu, predtým, že z ďalekej zasneženej Kamčatky, vystriedal som aj všetky severské štáty. Každý rok sa snažíme spolu s čertíkom naše vystúpenie ozvláštniť. V decembri absolvujeme viac ako dvanásť, trinásť rôznych akcií, niečo si pripravujeme dopredu, niečo je výsledkom improvizácie.“
Tento rok napríklad po prvý raz zamierili do banskoštiavnickej pôrodnice, kde novonarodeným dievčatkám a chlapcom darovali ružové a modré cumlíky a mamičkám ovocie a sladkosti.
„Práve pre takéto drobné vylepšenia, nápady, to ani po toľkých rokoch nie je nuda,“ tvrdí.
S pravou bradou, ktorú si pestuje päť mesiacov. FOTO: JÁN PETRÍK, ML.
Kostým z japonského vlákna
Keď pracoval Miroslav Kyjovský v štátnom podniku Pleta, ktorý obliekal obyvateľov vtedajšieho Československa, vznikol jeho súčasný kostým. „V 82. roku, keď sme ho spolu s návrhárkou vyrobili, nikomu nešlo do hlavy, ako sme dokázali vytvoriť tie krásne biele brčky. Asi je to špeciálnym japonským materiálom,“ ukazuje na lemovanie.
S dobou sa menili iba doplnky, ako šály, rukavice či prskavka na biskupskej palici. Spoločne s kolegom Štefanom Balkom, ktorý stvárňuje čertíka Bertíka, skladujú kostýmy vo svojom hlavnom stane, v garáži pod panelákom na Drieňovej. Práve tam sa z bežných obyvateľov sídliska stávajú Mikuláš a čert.
Zhodujú sa, že presvedčiť deti o svojej pravosti, nie je jednoduché. Tie totiž niekedy rady ťahajú čerta za chvost a Mikuláša za bradu.
„Keď som ešte nosil na tvári konštrukciu s konopnými vláknami, bolo to ťažké. Neskôr som si preto začal pestovať skutočnú bradu, tmavú, ktorá sa však postupom času zmenila na bielu.“
Už niekoľko rokov si vždy od augusta, keď oslavuje narodeniny, necháva Miroslav Kyjovský rásť biele kadere aj pravú mikulášsku bradu, aby do decembra získala tú správnu podobu.
„Len pred pár dňami som to celé zhodil. Pani kaderníčka poznamenala, že to, čo mi ostrihala, je ako vlna z ovečky,“ spomenie nedávny zážitok.
Skúsenosti s neveriacimi deťmi má aj čert Štefan Balko. „Môj štvorročný vnúčik si už všimol, že čert má topánky ako starký.“
Zavolali na nich políciu
Aj pekelných spoločníkov už vystriedal Miroslav Kyjovský za desiatky rokov viacero. „Jeden mi na akcii zaspal pod stromčekom a každý sa s ním chcel fotiť. Syn Miško zase s priateľom ako desať-, jedenásťroční chvostmi poriadne vymasírovali vtedajšieho primátora Banskej Štiavnice. Môj súčasný kolega Števko je hasič, takže má k pekelnému ohňu blízko aj inak. Jeho špecialitou je zvonenie a chrčanie, ktoré nevie napodobniť nikto iný,“ chváli spolupracovníka.
Všadiaľ, kam príde, vzbudzuje dvojica rozruch. V jednej z banskoštiavnických bánk na nich dokonca zavolali políciu.
„Čert so svojou kuklou vpálil prvý, a hoci nás poznajú, pracovníčka sa dotkla alarmu. Vyzeralo to totiž trochu ako prepad,“ smejú sa.
Inokedy sa Mikuláš dostal na titulku celoslovenského denníka s komentárom: Mikuláš sa tak ponáhľal, že ani čerti za ním nestačili.
„Deň predtým som zapózoval človeku, ktorý ma pri náhodnom stretnutí požiadal o fotografiu. Tie noviny mám doteraz odložené.“
Mikuláš na traktore aj na vrtuľníku
V mikulášskom kostýme už Miroslav Kyjovský zažil všeličo, viezol sa na koči ťahanom koňmi, na rôznych druhoch áut a dokonca aj na traktore.
„Boli aj obdobia, že nebolo snehu, darmo by som deťom rozprával, že som prišiel na saniach so sobmi. Vždy som sa môj príbeh snažil prispôsobiť aktuálnemu počasiu. Raz som v škôlke povedal, že na blízkom kopci ma vysadil vrtuľník. Všetky deti vyskočili a bežali k oknu vyzerať vrtuľník.“
Rád spomína na chvíľu, keď do Banskej Štiavnice priniesli prvý sneh. „Vystúpili sme pred radnicou a pred tým, ako sme rozsvietili vianočný stromček, sa z neba začali sypať vločky.“ Tvrdí, že práve takéto momenty ho pri mikulášovaní udržali tak dlho.
Miroslav vyskúšal za viac ako štyridsať rokov viacero dopravných prostriedkov. FOTO: ARCHÍV (MK)
