KREMNICA. Nenápadná budova za obnoveným kultúrnym domom v Kremnici slúži ako kolkáreň tri generácie. Časy jej najväčšej slávy už zrejme pominuli, no stále sa nájdu nadšenci, ktorí si sem prídu zašportovať, súťažne alebo s priateľmi len tak pre zábavu.
„Momentálne sme skôr slabší kolektív, len piati, šiesti. Zbierame sa, aby sme vôbec mohli nastúpiť. S pokračovateľmi je problém. Málokto vydrží trénovať dlhšie, chýba im vytrvalosť,“ hovorí Jozef Žabka, člen kremnického tímu, ktorý hráva v druhej slovenskej lige.
Na vyššiu súťaž si jeho hráči za ostatné roky trúfli viackrát. Problémom je však práve kolkáreň, ktorá so svojimi dvoma dráhami a zastaraným technickým vybavením nespĺňa potrebný štandard.
Nenápadná budova ukrýva poslednú kolkáreň v meste.
Spomienky na detskú brigádu
Pri kolkoch prežil 64-ročný Jozef celé polstoročie. „Začínal som ako chlapec, 14-, 15-ročný, a časom sa z toho stala vášeň. Najskôr som chodieval s otcom stavať mu kolky, neskôr som sám hrával,“ pripomína, že kedysi musel byť každý dobrý kolkár najprv stavačom.
„Chlapci si takto zarábali. Keď postavili sto kolov, dostali za to korunu, čo bol v tej dobe slušný peniaz. Tí, ktorí chodievali na všetky tréningy a zápasy, mali dosť, aby si kúpili napríklad bicykel,“ rozpráva a v ruke poťažkáva guľu vážiacu takmer tri kilá.
Pivo dnes pravidlá nedovolia
Kolkáreň bola podľa Jozefa v povojnovej dobe takmer v každej poriadnej krčme. „Mávali zväčša po jednej drevenej dráhe. Hovorí sa, že v Kremnici a okolí ich bolo jedenásť, napríklad Furmanka, U Štekláčov, na stanici, na Kremnických Baniach, na takzvanom Tanzplatzi alebo U Drienkov. Postupne však zanikali a táto je v dnes v Kremnici jediná,“ ukazuje nám dve dráhy a ešte manuálne počítacie zariadenie kolkársky nadšenec.
V tradičnej kolkárni patril k hre automaticky aj pohár čerstvo načapovaného piva. „Možno si spomeniete na Jakubiskovu Neveru po slovensky, kde to vyobrazili. Tak nejako to skutočne vyzeralo,“ hovorí Jozef, no vzápätí so zdvihnutým prstom dodáva, že priamo na dráhu alkohol nepatrí. „Počas súťaže sa piť nemôže. Na to sú dnes pravidlá.“
V kremnickej kolkárni sa body aj dnes rátajú manuálne. FOTO: IVA ZIGOVÁ
Kolky hrávali aj bohatí mešťania
Atmosféru kremnickej kolkárne si pochvaľuje aj historik Daniel Kianička, ktorý tu s priateľmi a kolegami zvykne oslavovať narodeniny.
„Kolky sú známe už zo stredoveku. Konkrétne v kremnickom archíve som našiel doklad z františkánskej kroniky, kde sa píše, že v záhrade významného mešťana Samuela Roth von Rothenfelsa, čo je dnešný areál psychiatrie, bolo v roku 1703 jazierko, sad, výletný domček a priestor, kde sa hrávali kolky,“ spomenie zaujímavosť.
Kolky pozná aj z rozprávania svojho otca, ktorý si v školských rokoch tiež zarábal na cukríky či iné drobné potešenia ako stavač.
„Aj pri svojom dome, niekdajšom pivovare, by som si chcel s kamarátmi postaviť drevenú kolkársku dráhu, kde by som mohol tráviť letné dni pri pivku,“ plánuje historik.
Posledný kremnický kolkár?
Jozef Žabka dúfa, že nebude jedným z posledných kremnických kolkárov, veď možnosť venovať sa tejto starobylej hre je podľa neho otázkou hrdosti. Chce to tréning aj stratégiu.
„Nie je to dnešný bowling, ako si mnohí myslia. Tu platia úplne iné pravidlá. Netreba pritom zabúdať, že na Slovensku má tento šport tradíciu, napríklad podbrezovskí kolkári patria k svetovej špičke, sú dokonca víťazmi Ligy majstrov.“
