NOVÁ BAŇA. Konzervátorka Pohronského múzea v Novej Bani, Katarína Bánfalviová, patrí vo svojej profesii k špičke. Ročne prejde jej rukami viac ako tristo predmetov.
Jedna z najkvalifikovanejších
Študovala umeleckú priemyslovku v Kremnici, odbor konzervovanie a reštaurovanie štukovej výzdoby.
„Po škole som pracovala v Štátnych reštaurátorských ateliéroch v Banskej Štiavnici, ktoré už zostali len v Levoči a Bratislave,“ hovorí.
Do Pohronského múzea nastúpila v roku 1988. Najskôr pracovala s archeologickou keramikou, o rok na to otvorili v múzeu konzervátorskú dielňu.
V Brne kvôli tomu chodila na kurz, neskôr si doplnila vzdelanie na vysokej škole v odbore muzeológia so špecializáciou na múzejné konzervácie. Ako jedna z mála absolventov svojho ročníka sa tejto profesii venuje dodnes a dá sa povedať, že je jednou z najkvalifikovanejších konzervátoriek.
My sme ju zastihli pri úprave svadobného slnečníka z roku 1920.
„V prvom rade treba zhodnotiť, čo sa s tým dá urobiť. Ak je možné niečo demontovať, ale určite nie násilne, treba to rozobrať a jednotlivé časti očistiť,“ opisuje postup svojej práce.
„Dala som dole tyl, ktorý bol prichytený na rebrách slnečníka. Odstrihla som to tak, aby som čipku nepoškodila. Následne som ju umyla v práškovej, vlažnej vode, aby sa nezrazila. Pridala som do toho bielidlo a nechala trošku pôsobiť,“ vysvetlila.
„Všetko dole nepôjde, predsa len, vek tam musí byť zachovaný. Nie je to čisto nové, takže nejaké fľaky zostanú.“ Kostenú rúčku dáždnika vraj takisto očistí bielidlom.
Úprava svadobného slnečníka z roku 1920. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Skrášlila tisícky pamiatok
Keďže novobanská konzervátorka si vedie aj elektronickú evidenciu, vie zhruba povedať, koľko predmetov počas svojej kariéry už skrášlila.
„Úplne všetko tu zatiaľ zaznamenané nemám, ale zastavila som sa pri čísle 2 383,“ ozrejmila pozerajúc do monitora počítača.
Pri jej práci je dôležitá jemnosť a cit pri zaobchádzaní so starými pamiatkami.
„Bez rešpektu to nejde. Niekto by možno z nejakého kovu odstraňoval hrdzu drôtenou kefou, pričom dá dole aj pozostatok, ktorý by vlastne mohol dokumentovať historickú hodnotu,“ myslí si.
Najviac ju poteší, keď sa jej do rúk dostane keramika. „Mám rada skladanie puzzle,“ podotkla so smiechom. „Samozrejme, potom sa to ešte dorába. Spravím si voskovú formu, chytím okraj profilu hrdla, posúvam si to podľa potreby a dokladám sadru.“
Pri starých papieroch, teda dokumentoch, knihách a podobne, robí len základné očistenie.
„Alebo vystieram pokrčené strany. Dolievanie papierovej substancie si už vyžaduje špecializovanú prácu, na ktorú nemám potrebné prostriedky. Takže tomu sa nevenujem.“
Chemikálie jej však problém nerobia. „Sú preparáty, ktoré mi prekážajú a snažím sa im vyhýbať. Pomaly som si už ale zvykla aj na toluén, s ktorým som v ostatnom čase robila dosť veľa.“
Jej práca je predovšetkým o veľkej zodpovednosti. Robieva tiež základné očistenie umeleckých diel, obrazov či plastík zo 17. a 18. storočia.
„Napríklad ich zadnú stranu, alebo rám. Ostatné je už na reštaurátoroch,“ vysvetlila.
Medzi najvzácnejšími predmetmi, ktoré konzervovala, boli napríklad aj pozlátené symboly mesta.
