Článok pokračuje pod video reklamou
ŽIAR NAD HRONOM. O Rumunsku majú ľudia kadejaké predstavy, no keďže je už niekoľko rokov v Európskej únii, išli sme tam s presvedčením, že je niekde úplne inde ako počas vlády Nicolae Ceausesca. Ale aj nejaké roky po nej.
Žobrajúcich Rómov sme nestretli
Táto balkánska krajina má turistom čo ponúknuť. Okrem krásnych hôr a historických miest aj množstvo starých hradov. Čo nás tam ale dokázalo znechutiť, boli cesty. Išli sme tam totiž autom.
Hneď po prekročení maďarsko-rumunskej hranice sme kúpili niečo ako týždňovú diaľničnú známku. Stojí len tri eurá a potrebná je na všetkých hlavných ťahoch v celom Rumunsku. Neskôr sme sa zhodli, že pýtať aj tých pár eur je za tamojšie cesty veľa.
O chvíľu sme prechádzali mestom Oradea. Nechýbali v ňom hypermarkety, ktoré bežne vídame aj u nás. Uistilo nás to v presvedčení, že sme v krajine, ktorá ide s dobou. Nikde sme nestretli ani otravných a žobrajúcich Rómov, ktorí by na ceste zastavovali autá ako to kedysi zvykli opisovať kamionisti. Zato dediniek s ošumelými domčekmi sme videli neúrekom. V mnohých chýbali vo vedľajších uliciach asfaltové chodníky či cesty. Tie tvorili len hlina a kamene.
V centre Brašova.
Strada Sforii, jedna z najužších ulíc v Európe. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Túlavé psy a zablúdený kôň
Naším najbližším cieľom bolo mesto Sibiu so 155-tisíc obyvateľmi. Nálada v aute sa ale rýchlo dostala na bod mrazu. Hlavný ťah nás dlhé hodiny viedol dedinami, kopcami a zákrutami, pričom sme nepretržite museli zdolávať výtlky. Tie slovenské sa rumunským veru nevyrovnajú. Málokedy sme si mohli dovoliť ísť aspoň osemdesiatkou. Nehovoriac o tom, že popri ceste sme pravidelne „stretávali“ skupinky túlavých psov. Natrafili sme dokonca aj na zablúdeného koňa stojaceho pri krajnici. Keďže sme tadiaľ prechádzali už po zotmení, sprevádzaní hustou hmlou, všetko sa nám zdalo o to mysterióznejšie.
Inak, vodorovné dopravné značenie sme na tomto ťahu videli len ojedinele. Celý čas sme šomrali a dookola opakovali: „Európska únia? Nie, stredovek!“ Naše emócie pracovali na plné obrátky. Padol dokonca aj návrh, aby sme to otočili a vrátili sa domov. Vôľa vidieť Transylvániu však bola silnejšia.
Sighisoara. V tomto meste turisti vyhľadávajú najmä rodný dom Vlada Tepeša (žltá budova). FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Zohnať nocľah nie je problém
Po stovkách kilometrov sme sa úplne nečakane dostali na novú, modernú diaľnicu. V eufórii sme uverili, že po nej dôjdeme až do Sibiu. Tešili sme sa ale len necelých päťdesiat kilometrov. Zastavili nás zátarasy, za ktorými pokračovali práce na nedokončenom úseku.
Ďalšie cesty už, našťastie, neboli také katastrofálne. Do Sibiu sme dorazili v noci a hneď sa nám podarilo nájsť slušný trojhviezdičkový hotel za dobrú cenu. Pätnásť eur za jednu osobu a noc v čistej izbe nie je veľa.
Ráno sme si už mohli vychutnávať prechádzku hlavným námestím, ktoré je zapísané na listine UNESCO a dominuje mu Brukenthalov palác.
V centre mesta vládol turistický ruch. Keď sme zbadali žobráčku, ktorá srdcervúco spievala nejakú smutnú pieseň, pričom námestím prechádzala s dvomi telesne postihnutými chlapcami, uvedomili sme si, že žiadnych iných jej podobných ľudí sme nestretli. Vzápätí sme však zistili, prečo je to tak. Keď ju zaregistroval hliadkujúci policajt, hneď sa za ňou vybral a chvíľu jej dohováral. Bez dlhšej diskusie sa z námestia aj so svojimi spoločníkmi stratila.
Hrad Bran. Označujú ho ako Draculov. Jeho skutočným sídlom bol ale hrad Poenari, ktorý je odtiaľ vzdialený asi 50 kilometrov a dnes je z neho zrúcanina. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Rodný dom grófa Draculu
Našou ďalšou zastávkou bolo mesto Sighisoara prezývané aj „sedmohradský Norimberg“, ktoré vďaka svojmu starobylému rázu tvorí bránu do Transylvánie a tiež je na listine UNESCO. Do konca druhej svetovej vojny bolo centrom sedmohradských Sasov.
Okrem 64 metrov vysokej hodinovej veže s orlojom tam turistov láka najmä rodný dom Vlada III. Tepeša, známeho aj pod prezývkou Dracula. Stal sa tiež inšpiráciou pre írskeho spisovateľa Brama Stokera k napísaniu slávneho románu.
„Narážačov“ rodný dom sme nemohli obísť ani my. Žiadnu osobnú pamiatku na neho sme tam ale nenašli. Pri vstupe do dvoch miestností nás za čiernym závesom „vítala“ strašidelná hudba. V ponurom priestore ležala uprostred truhla a v nej nejaká osoba. Najskôr sme si mysleli, že ide o figurínu. Keď sme sa ale priblížili, v rakve sa posadil živý človek. Samozrejme, trochu nás to vystrašilo, ale aj pobavilo. V ďalšej tmavej izbe sme okrem pár drevených búst a obrazov Vlada III. nič iné nenašli.
Pod Branom je turistický ruch.
V strašidelných miestnostiach nájdete aj "hrob" Nicolae Ceausesca. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Pod Branom sú aj ovečky z Kežmarku
Následne sme navštívili mesto Brašov založené v 13. storočí rádom nemeckých rytierov. Má historické jadro s radnicou a Čiernou katedrálou, najväčšou cirkevnou stavbou na Balkáne. Nachádza sa tam tiež Strada Sforii, jedna z najužších ulíc v Európe. Toto mesto s 283-tisíc obyvateľmi určite stojí za pozornosť.
Vyvrcholenie nášho výletu nás ale čakalo v dedinke Bran, ktorej dominuje stredoveký hrad s rovnakým názvom. Turisti ho vyhľadávajú najmä pre jeho spojitosť s už spomínaným Vladom III. Tepešom. Vďaka Stokerovmu románu je totiž označovaný aj ako Draculov hrad. Zrejme preto, že ten, ktorý opísal vo svojej knihe, sa mu nápadne podobá. Vnútri sme opäť žiadne predmety, ktoré by s touto historickou postavou súviseli, nenašli.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia sídlila na Brane rumunská kráľovská rodina. V jednotlivých miestnostiach sú na stenách fotografie kráľovnej Márie, ktorá bola vnučkou anglickej kráľovnej Viktórie.
V hrade sú úzke chodby a schodištia, turisti z rôznych kútov sveta sa v ňom občas tlačia. Zvnútra aj zvonka je ale malebný.
Pod hradom vládne veľký ruch, pričom „hlavné slovo“ má komercia. V stánkoch so suvenírmi dostať okrem rôznych „draculovských“ predmetov aj plyšové ovečky vyrobené v Kežmarku. Tí, čo sa prišli „báť“ si prídu na svoje v strašidelných miestnostiach, kde natrafia aj na upírov.
