ŽIAR NAD HRONOM. Stúpať do veľkých výšok napĺňa Peťu Geletovú pokojom. Nedávno sa vrátila z výpravy na Elbrus (5 642 m), najvyšší vrch Kaukazu, Ruska a zároveň Európy.
Čo ťa motivovalo vybrať sa práve na Elbrus?
- Môj priateľ Zoli Pál, skúsený horolezec a alpinista, organizoval po úspešnom výstupe slepého Juraja Prágera na Mont Blanc (4 810 m) aj výpravu na najvyššiu horu Európy, Elbrus. Keďže ja som uvažovala natočiť horský film, chalani ma zobrali do tímu.
Koľkí ste tam vlastne išli?
- Štyria. Posledným členom skupiny bol Peter Šimek, ktorý celú akciu aj fotografoval.
Do výšky 3 400 metrov sa tam vraj dá dostať lanovkou, ďalších 200 metrov vyššie premáva jednosedačková lanovka a odtiaľ, až do výšky 4 700 metrov, ratraky. Môžeš to potvrdiť?
- Na vrchol Elbrusu vedú dve cesty, južná a severná. Vedúci výpravy sa rozhodol pre alpinisticky viac cenenú trasu, cestu prvovýstupcov. Je divokejšia a náročnejšia. To znamená, že sme lákadlo lanovky a vyratrakovanej strany vylúčili.
Peťa s priateľom Zolim Pálom.
Mnohí si zrejme vyberú práve tú ľahšiu možnosť.
- Áno. Elbrus je niekoľko mesiacov v roku obliehaný z južnej strany stovkami nadšencov. Majú to uľahčené lanovkami, vybudovanými kempmi a infraštruktúrou.
Elbrus z južnej strany.
Ako pri výstupe postupovala vaša výprava?
- Po troch dňoch aklimatizácie nás čakala sedemhodinová cesta do základného tábora. Po zapísaní sa u horskej služby nás čakal niekoľkohodinový výstup v daždi. Vo výške 2 900 metrov sme prvýkrát rozložili stany. Nasledujúci deň sa nám podarilo vystúpiť až po ľadovec do výšky 3 800 metrov, kde sme prespali.
Všetko sa k večeru ponorilo do hmly. Vodu, ktorá nám slúžila na prípravu dehydrovanej stravy a nápojov, sme získavali hriatím snehu. Nasledujúce ráno nás potešilo nádherným slnečným výhľadom na dva vrcholy Elbrusu. Pred nami bol predposledný výstup k Lenzovým skalám do výšky 4 833 metrov. Odtiaľ sme mali absolvovať posledný výstup až na vrchol.
Auto, s ktorým sa dostali do základného tábora.
Aké „obrazy“ vás cestou sprevádzali?
- Elbrus je stratovulkán. Každých tisíc výškových metrov sa výrazne menila príroda. Zeleň mizla, pribúdalo viac kameňov a sopečného piesku.
Dostala si sa až na úplný vrchol tejto hory?
- Také jednoduché to nebolo. Vstali sme ráno o druhej. Okrem Zoliho, ktorý už najmenej hodinu roztápal sneh, aby sme mali prichystaný čaj. Všetci sme si na svoje trekové topánky obuli mačky, prepojili sa lanom, cepínom sme sa pridŕžali v strmom svahu a vyrazili sme k cieľu. Noc bola jasná, nad nami sme obdivovali nekonečne veľa hviezd. Kaukaz si ma svojou veľkosťou a monumentálnosťou získal, ale pre bolesť hlavy spôsobenej z nadmorskej výšky som sa musela otočiť. Sama som v tme zostúpila do nášho stanu.
Kaukaz.
Ostaným sa to podarilo?
- O pár hodín neskôr musel kvôli výške predčasne zostúpiť aj fotograf Peťo. Našťastie, Zoli s Jurajom dokázali vyjsť až na vrchol a splnil sa tak ďalší sen.
Výstup bol náročný. Počas neho museli ošetrovať aj omrznutý palec.
Čo dala táto výprava tebe?
- Vysoké hory ma natrvalo očarili a zasiahli, stúpať do veľkých výšok ma napĺňa pokojom. Cestou na Elbrus sa začal napĺňať aj môj veľký sen, stať sa prvou ženou v horskej dokumentaristike na Slovensku. Mala som možnosť zaznamenať ako sa spojili túžba, vášeň, sila a dôvera v jeden silný celok spojený osemmilimetrovým lanom. Ako dvaja ľudia prekonávajú svoje hranice.
So svojou kamerou Peťa zaznamenala splnenie jedného sna.
Dokumentárny film z tejto cesty pod názvom Neviditeľná hora v týchto dňoch dokončuješ. Kedy a kde ho ľudia môžu vidieť?
- Už túto jeseň na horských festivaloch. Je to v poradí môj tretí film, ale prvý horský. Rada by som ho ukázala ľuďom, ktorí sa často neodvážia ani snívať či túžiť po niečom aj keď jednoduchom. Juraj nič nevidel očami, ale všetko vnímal srdcom. Často spomenul, že jeho slepota je darom a nie trestom. Odvážil sa žiť svoje sny a našiel k tomu správnych ľudí.
Akú túru a kedy plánuješ najbližšie?
- Čo sa týka ďalšej cesty a filmov, už túžim stúpať len vyššie.
Jeho cieľom je paralympiáda
Juraj Práger začal strácať zrak od šiestich rokov. Z tohto stavu prekonal všetky možné traumy a dnes sa snaží o plnohodnotný život. Na amatérskej úrovni sa aktívne venuje cestnej tandemovej cyklistike. Denne trénuje niekoľko hodín, aby dosiahol svoj vytúžený cieľ. Tým je paralympiáda 2016 v Rio de Janeiro.
Juraj má rád prírodu a obľúbil si naše Tatry. Po viacerých túrach sa rozhodol pre veľkú výzvu. Prišiel s odvážnym nápadom pokúsiť sa vystúpiť na najvyšší vrchol Európy. Oslovil Zoliho Pála, skúseného horolezca a alpinistu, s prosbou o sprevádzanie na vysnený vrchol, ktorý často pokorí aj odvážlivcov bez hendikepu. Juraj vlani na túto horu vystúpil ako prvý nevidiaci Slovák.
Tento rok sa po dlhých prípravách naplnila ďalšia jeho túžba. Po prekonaní samého seba na Mont Blancu chcel skúsiť niečo väčšie. Zrodil sa tak projekt „Neviditeľná hora“, pričom vystúpil na Elbrus, najvyššiu horu Európy.
Peťa Geletová tento výstup dokumentovala svojou kamerou. Po prvotine o púti do Santiago de Compostela a filme o bylinkárstve tak prichádza s novinkou Neviditeľná hora.
