KREMNICA. Šancu ukázať, aká sila v nej drieme, mala Kremničanka Eva Schmidtová cestou zo svojich štátnic. Keď z nich odchádzala netušila, že ju čaká dramatický zážitok, ktorý jej o niekoľko mesiacov nato prinesie ocenenie mesta za záchranu ľudských životov.
Auto skončilo na streche
V posledný májový deň vo večerných hodinách sa ponáhľala domov zo štátnej skúšky, keď ju kúsok za Trnavou Horou zastavila vodička iného auta.
„Pani telefonovala a kývala mi, že mám zastaviť,“ spomína Eva, čo predchádzalo jednej z najsilnejších chvíľ jej života.
„Uvidela som auto, ktoré vyletelo z cesty a skončilo v pomerne rozvodnenom potoku kolesami nahor. Stále bolo naštartované a dymilo sa z neho. Bála som sa, že by sa mohlo vznietiť. Videli sme ruky pasažierov. Vyzeralo to, že sa nemôžu dostať von,“ opisuje obraz, ktorý sa jej naskytol.
Viedol ju adrenalín
V tej chvíli veľmi nerozmýšľala, a tak, ako bola, v slávnostných šatách a na vysokých podpätkoch sa vrhla brehom potoka k nim.
„Šmýkalo sa mi, bolo to daždivé obdobie, cesta bola podmytá a keď som sa dostala do vody, prúd ma skoro odniesol. Ale v tej chvíli ma viedol skôr adrenalín a pocit, že im musím nejako pomôcť,“ hovorí.
Z auta sa jej napokon podarilo vytiahnuť mladú ženu a spoločne pomohli jej manželovi. Voda bola chladná, a ak by si zranení nedokázali otvoriť dvere, mohli sa utopiť a svoju úlohu by zrejme zohralo aj podchladenie. Hoci boli obaja celí špinaví od motorového oleja, ich zranenia neboli devastačné.
S odstupom času si Eva myslí, že dvojici pomohla najmä po psychickej stránke, keďže ako jediná z tých, ktorí sa situácii prizerali, im vyrazila na pomoc.
Zo záchranárskej rodiny
Mladý pár ju niekoľko mesiacov od udalosti vyhľadal, aby jej poďakoval. Stretli sa aj na nedávnom odovzdávaní cien mesta Kremnica.
„Vážim si toto ocenenie, aj keď si myslím, že iní by sa zachovali rovnako. Aj atmosféra odovzdávania cien bola veľmi príjemná a naše stretnutie sprevádzala vlna emócií z jednej aj z druhej strany.“
K statočnosti a odvahe viedli Evu už rodičia. „Otec aj brat boli v horskej službe, tam som si neskôr našla aj manžela a na rovnakú cestu sa dal aj môj syn. Keď som v ten večer prišla domov, moji chlapci boli hrdí, že majú doma záchranárku,“ spomína s úsmevom.
Aj keď jej chvíľu trvalo, kým sa z tohto zážitku pozbierala, v konečnom dôsledku ju posilnil.
„Mám dobrý pocit z toho, že som zareagovala správne. Keby sa mi niečo podobné prihodilo opäť, zrejme budem konať chladnokrvnejšie a bez prvotného stresu,“ myslí si.
